Klinická imunológia

Študenti lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Klinická imunológia

Postby admin » Mon Oct 29, 2012 1:09 pm

A. Zakladna imunologia

1. Prehlad mechanizmov prirodzenej a adaptivnej imunity a zakladne rozdiely medzi nimi Prirodzena imunita je vyvojovo starsia, je stereotypna, nema pamat. Specificka je vyvojovo mladsia, jej odpoved je vyrazne rychlejsia po opatovnom kontakte s danym antigenom avsak pri prvom kontakte je pomala a pomalsia aj ako prirodzena. Da sa povedat ze prirodzena odpoveda na poskodzujuci agens pocas doby ked sa aktivuje specificka imunita(zvacsa okolo 5 dni). Specificka imunita ma pamat, deli sa na humoralnu a celularnu odpoved. Humoralna odpoved vyustuje do tvorby protilatok ktore reaguju s vyvolavajucim antigenom. Vsetky protilatky su proteiny s podobnou strukturou, spolocne oznacovane ako imunoglobuliny. Mozu byt pasivne prenesene do ineho jedinca injekovanim ineho sera. Naopak celularna imunita moze byt prenesena len bunkami. Najlepsim prikladom celularnej imunitnej odpovede je rejekcia pri transplantaciach. Celularna odpoved je zavisla od pritomnosti tymusu, do tejto skupiny patria t-lymfocyty. Naopak humoralna imunita je zavisla od kostnej drene a tvoria ju B-lymfocyty. B-lymfocyty sa po kontakte s antigenom menia na plazmaticke bunky produkujuce protilatky. Imunitna odpoved ma 2 fazy: 1. Rozpoznavacia faza zahrnajuca antigen prezentujuce bunky(vratane B-lymfocytov) a T-lymfocyty, v ktorej je antigen rozpoznany ako cudzorody. 2. efektorova faza v ktorej protilatky(produkty B-lymfocytov) a efektorove T-lymfocyty eliminuju antigen. ADCC: bunky sa viazu a zabijaju bunky pokryte protilatkami. Prirodzena(nespecificka) imunita zahrna: Mechanicke bariery: mukociliarna vystelka dychacieho traktu, fagocytujuce bunky(makrofagy, neutrofily).

2. Antigen, hapten, alergen, superantigen, antigeny zavisle a nezavisle od tymusu(T-lymfocytov) Substancie tvoriace komplexy, ktore su rozpoznavane imunoglobulinovym receptorom B-buniek alebo receptorom T-buniek sa nazyvaju antigeny. Imunogenicita – schopnost vyvolat imunitnu odpoved (B-bunka + antigen -> efektorova B-bunka(->plazm. Bunka) + pamatova B-bunka ,, T-bunka + antigen -> efektorova T-bunka(->CTL, TH8) + pamatova T-bunka). Substancie vyvolavaju specificku imunitnu odpoved sa bezne nazyvaju antigen, ale vhodnejsie je ich nazyvat imunogen. Antigenicita- schopnost specificky sa viazat s bunkami IS, ale imunitna odpoved nemusi vzniknut(napr. Hapten). Vsetky latky ktore maju vlastnost imunogenicity maju aj vlastnost antigenicity, ale opacne to neplati. Hapteny – antigeny ale nie imunogenne. Proteiny su najsilnejsie imunogeny, polysacharidy 2. najsilnejsie. Lipidy alebo nukleove kyseliny sa bezne nespravaju ako imunogen, pokial netvoria komplex s proteinom alebo polysacharidom. Proteiny musia byt najprv spracovane na male peptidy a potom prezentovane MHC aby mohli byt rozpoznane ako imunogeny. Lipidy a glykolipidy aby vyvolali imunitnu odpoved musia tvorit komplexy s MHC podobnymi molekulami oznacovanymi ako CD1(a tieto rozpoznavaju T-lymfocyty).Imunogennost je urcovana: 1. Cudzorodost(nonself, cim viac su 2 druhy od seba vzdialene, tym je vacsi ich strukturny rozdiel -> tym vacsia imunitna odpoved, niektore makromolekuly su vysokokonzervovane – rovnake u vsetkych druhoch a preto nevyvolavaju imunitnu odpoved(kolagen, cytochrom C). 2. Molekularna velkost(najviac imunogenne su o molekulovej hmotnosti okolo 100000daltonov, vseobecne o velkosti mensej ako 5000-10000daltonov su velmi malo imunogenne). 3.Chemicka stavba a heterogenita: zluceniny zlozene z jedneho typu molekul(proteiny zlozene z jedneho typu AMK…) su pravdepodobne neimunogenne, naopak cim viac typov latok sa nachadza v jednej zluceniny tym je imunogennejsia. Taktiez zavisi u proteinov od primarnej, sekundarnej, terciarnej a kvarternej struktury bielkovin. 4. genotyp: prezentacia antigenov zavisi od genov pre MHC, T-, B-lymfocyty(rozni jedinci mozu odpovedat rozdielne na rovnaky antigen). 5. Velkost davky a cesta podania: nizka davka nemusi vyvolat imunitnu odpoved(a naopak moze navodit imunitnu toleranciu, tym ze nestimuluje dostatocny pocet imunitnych buniek), naopak aj vysoka davka moze vyvolat imunitnu toleranciu(neodpovedavost na antigen). Opakovane podavanie antigenu zvysuje imunogennost. Cesta podania- antigen podany intravenozne ide najprv do sleziny, antigen podany intradermalne ide najprv do lymfatickych uzlin(rozdielne cesty podania vyvolavaju rozdielnu imunitnu odpoved). Adjuvancia- latky pouziane na zvysenie imunogenity antigenu(freundovo kompletne a nekompletne adjuvancium, kamenec draselno-hlinity). Epitop- molekuly IS nerozpoznavaju celu latku ale len cast, ktora sa oznacuje epitop alebo antigenovy determinant. B-bunky rozpoznaju solubilny(volny) antigen, T-lymfocyty len viazany na MHC. B-bunky aj T-lymfocyty rozpoznavaju na rovnakom antigene rozdielne epitopy. Rozpoznavanie antigenu B-lymfocytmi: solubilny antigen, nevyzaduje MHC, typ: protein, polysacharid, lipid, Interakcia s antigenom: je to binarny komplex medzi membranovo viazanou protilatkou B-lymfocytu a antigenu, vlastnosti epitopu: musi byt pristupny, hydrofilny, mobilne peptidy obsahujuce sekvencne a nesekvencne aminokyseliny(sekvencne znamena ze aminokyseliny su v primarnej strukture vedla seba, nesekvencne- aminokyseliny sa dostavaju vedla seba priestorovym usporiadanim, nasledne je dany komplex rozpoznany). Rozpoznavanie antigenu T-lymfocytmi: Interakcia s antigenom: ternarny komplex medzi T-bunkovym receptorom, antigenom a MHC, nerozpoznava solubilne antigeny, Vyzaduje MHC aby zobrazilo spracovany antigen, chemicky povod: proteiny, niektore lipidy(CD1), charakteristika epitopov: linearne peptidy vzniknute procesovanim antigenu a prezentovane v komplexe s MHC. B-lymfocyty sa prevazne viazu na protilatky, ktore su viazane na antigeny nachadzajuce sa na dendritickych bunkach. Minimalne mnozstvo B-lymfocytov sa viaze priamo na antigeny(T-nezavisle antigeny), maju opakujuce sa, identicke antigenove determinanty a vyvolavaju prevazne IgM tvorbu a taktiez tieto antigeny mozu vyvolat nespecificku proliferaciu inych pamatovych B-buniek a preto sa aj oznacuju polyklonalne B-bunkove mitogeny.

3. Biochemicka struktura imunoglobulinov. Biologicke vlastnosti jednotlivych tried a podtried imunoglobulinov Protilatky su zlozene zo 4 retazcov. 2 identicke tazke retazce(heavy – H) a dva identicke lahke retazce (Light – L). Kazdy retazec je zlozeny z domen obsahujucich okolo 110 aminokyselin ktore su spojene do slucky disulfidovou vazbou medzi dvoma cysteinovymi zvyskami. Domeny maju rovnaku zakladnu strukturu. Amino(N-) koncove domeny lahkeho a tazkeho retazca obsahuju antigen viazucu oblast. Aminokyselinove (N-) kocove domeny su v roznych protilatkach rozdielne a nazyvaju sa variabilne oblasti(V). Vacsina tychto rozdielnosti sa nachadza v troch hypervariabilnych oblastiach molekuly pricom kazda ma dlzku len 6-10 AMK. Tieto hypervariabilne oblasti su pri priestorovom usporiadani pri sebe a tvoria antigen viazucu oblast, struktura je unikatna kazdej protilatke a nazyva sa aj idiotypicky determinant. Cast protilatky vedla V oblasti sa nazyva konstantna(C) oblast, tvorena jednou domenou CL v lahkom retazci a troma alebo styrma v tazkom retazci CH. Existuju 2 typy CL retazca oznacovane ako kappa a lambda. Molekula protilatky ma bud 2 kappa alebo 2 lambda lahke retazce nikdy len jeden z nich. Zo vsetkych protilatok 60% tvori kappa, 40% lambda. Nie su zatial zname funkcne rozdiely medzi danymi retazcami. Naopak existuje niekolko moznych rozdielnych CH domen, vsetky s dolezitymi funkcnymi rozdielmi. Tazky retazec urcuje triedu(izotyp) protilatky a konecnu fyziologicku funkciu protilatky. Po kontakte s antigenom dochadza ku konformacnej zmene tazkeho retazca. IgM: je fylogeneticky najstarsia, sklada sa z piatich jednotiek navzajom spojenych J(joining) retazcom. Tazko prenika do tkaniv vzhladom na jej velke rozmery. Hlavnou fyziologickou funkciou IgM je intravaskularna neutralizacia organizmov(hlavne virusov). IgM ma 5 komplement viazucich oblasti, vysledkom coho je excelentna aktivacia komplementu a nasledneho odstranovania antigen-protilatka-komplement komplexov komplementovymi receptormi na fagocytoch alebo komplementom mediovanou lyzou organizmov. IgG: je mensi imunoglobulin, ktory lahko prenika do tkaniv. Je to jediny imunoglobulin prenikajuci placentou a zabezpecujuci imunologicku ochranu novorodenca. Su styri podtriedy IgG. IgG1 a IgG2 ucinne aktivuju komplement a su zodpovedne za odstranovanie vacsiny proteinovych antigenov, vratane odstranovania MO fagocytmi. IgG2 a IgG4 reaguju predovsetkym s karbohydratovymi antigenmi(u dospelych) a su slabe opsoniny. IgA: je hlavny imunoglobulin sliznic. IgA v mukoze su zlozene z 2 zakladnych jednotiek spojenych J retazcom. Navyse pritomnost sekrecneho useku zabranuje natraveniu imunoglobulinu v crevnych a bronchialnych sekretoch. IgA2 sa vyskytuje hlavne v sekretoch a neutralizuje antigeny, ktore vstupuju tymito mukozalnymi cestami. IgA1 sa vyskytuje hlavne v sere, je citliva na bakterialne proteazy. IgD: je tvorena antigen senzitivnymi B-lymfocytmi a ma vyznam pri aktivacii tychto buniek antigenom. IgE: je tvorene B-lymfocytmi, ale vychytavane specifickymi IgE receptormi na mastocytoch a bazofiloch. IgE zohrava ulohu v antiparazitarnej imunite.

4. B a T- lymfocyty a ich subpopulacie. Receptory a koreceptory pre antigen Vsetky lymfoidne bunky pochadzaju z kostnej drene, prekurzorove bunky t-lymfocytov prechadzaju do kortexu tymusu. T-lymfocyty postupne prechadzaju do meduly tymusu, pocas tejto pasaze ziskavaju charakteristicke povrchove glykoproteinove molekuly, cim sa medularne tymocyty nakoniec podobaju zrelymi, perifernym t-lymfocytom. T-lymfocyty rozpoznavaju antigen jednym z dvoch T-bunkovych receptorov(TcR), v zavislosti od linie t-lymfocytov. T-lymfocyty maju bud TcR1(zlozeny z gama a delta retazcov) alebo TcR2(heterodimer zlozeny z alfa a beta retazcov). TcR2 prevladaju v dospelosti. TcR1 aj TcR2 su viazane na CD3, ktory prenasa signal rozpoznavajuci antigen do bunky(transdukcia signalu). Za zvysenu adheziu su zodpovedna CD2, LFA-1, CD4 a CD8. CD4 a CD8, pritomne na TcR2 bunkach rozpoznavaju HLA. Kazdy retazec TcR je zlozeny z variabilneho a konstantneho useku. T-lymfocyty sa delia na Th1(iniciuju a zosilnuju zapal, produkuju IL-2, TNF, IFN-gama), Th2(zvysuju tvorbu protilatok B-lymfocytmi, aktivuju Tc-lymfocyty, tvorba: IL-3, 4, 5, 10, 13), Ts-lymfocyty(znizuju tvorbu protilatok B-lymfocytmi, znizuju aktivaciu Tc-lymfocytov, tvorba supresorov ako: TGF-beta), Tc-lymfocyt(lyza cielovej bunky, tvorba: IFN-gama, perforinov). Cytokiny tvorene bud th1 alebo th2 lymfocytmi rozhoduju o type imunitnej odpovede. Th1-cytokiny podporuju skor bunkovu imunitu, zatial co th2 podporuju skor tvorbu protilatok. Cely proces tvorby zrelych B-lymfocytov prebieha v kostnej dreni. B-lymfocyty dozrievaju na plazmaticke bunky,ktore produkuju protilatky. B-lymfocyty maju na svojom povrchu BcR receptor, ktory je tvorena imunoglobulinmi. Prepnutie medzi izotypmi je mediovane interakciou CD40 na B-lymfocytoch a CD40L na aktivovanych T-lymfocytoch, pod vplyvom IL-4 – prepnutie syntezy izotypov z IgM na tvorbu napr. IgG, IgE.. Na to aby mohli B-lymfocyty produkovat protilatky potrebuju kostimulacny signal od Th-lymfocytov. Th bunky rozpoznavaju antigen v spojeni s MHC-2 na APC a nasledne aktivuju B-lymfocyty. Th1- lymfocyty su nevyhnutne pre boj s parazitmi, Th-2 cytokinovy profil sa spaja so zvysenou tvorbou protilatok vratane IgE a alergiami. Tc-lymfocyty lyzuju bunky napadnute virusmi. Rozpoznavaju komplex virusoveho antigenu s MHC-1. Tc vznikaju z prekurzorovych buniek posobenim IL-2, ktory produkuju Th-lymfocyty.

5. Klasicka, alternativna, lektinova cesta aktivacie komplementu Komplement je tvoreny proteinmi, ktore su neaktivne. Ked sa aktivuju sluzi ako enzym, ktory stiepi dalsie zlozky komplementu. Kazdy prekurzor je stiepeny na 2 a viac fragmentov. Hlavny fragment sa zvacsa oznacuje ako: „b“, ma dve biologicky aktivne oblasti – jednu ktorou sa viaze na bunkovu membranu alebo spustajuci komplex a druhu na enzymove stiepenie dalsej zlozky komplementu. Ak sa tento vacsi fragment do urciteho casu nenaviaze je rozlozeny. Mensi fragment oznacovany ako „a“ ma chemotakticku aktivitu: C3a zvysuje vaskularnu permeabilitu, C5a atrahuje neutrofily a makrofagy. Ulohou komplementu je odstranenie alebo znicenie, nehladiac na to ci je alebo nie je obaleny protilatkami. Pravdepodobne klucovou ulohou komplementu je opsonizacia mikroorganizmov a imunokomplexov – mikroorganizmy pokryte imunoglobulinmi alebo komplementom su vyrazne lahsie fagocytovane prostrednictvom IgG:Fc a C3b receptorov. Aktivacia komplementu ma 2 zlozky: Aktivacia C3 zlozky, po ktorej nasleduje aktivacia lytickej zlozky. Kritickym krokom je stiepenie zlozky C3 enzymom C3 konvertazou. Stiepenie C3 zlozky je mozne 3 cestami: klasickou, alternativnou a lektinovou. 1. klasicka cesta: je aktivovana mnozstvom substancii, najcastejsie vsak komplexom antigen-protilatka(IgG alebo IgM). C1q sa aktivuje vazbou na komplex antigen-protilatka. Po aktivacii sa nan viaze C1r a C1s. Vznika komplex C1qrs, ktory stiepi C4 a C2 a oznacuje sa ako C1-esteraza. Vznika komplex C4b2b, ktory je C3 konvertaza klasickej cesty. Stiepi C3 na C3b a C3a(anafylatoxin a chemoatraktant). C3b sa viaze na komplex C4b2b a vznika komplex C4b2b3b, ktory sa oznacuje ako C5-konvertaza a vyvolava vznik MAC komplexu. 2. Alternativna cesta: Nevyzaduje tvorbu protilatok ale je aktivovana bakterialnymi produktami(endotoxiny, bakterialna stena). Stiepenie C3 v alternativnej ceste sa deje stale a nahodne, cim sa neustale tvori male mnozstvo C3b. C3b je nestabilna zlozka a ked sa nenaviaze na vhodny povrch potom vazobne miesto C3b sa rozstiepi a C3b sa stava neaktivne. Ak je v blizkosti povrch na ktory sa moze naviazat, naviaze sa a ostava aktivne. C3b je potom schopne pouzit faktory D a B alternativnej cesty aby vytvorilo aktivny enzym C3bBb. Tento komplex ma 2 vlastnosti: 1. moze rozstiepit stale viac C3 a tak poskytovat viac C3b(toto sa oznacuje ako pozitivna spatnovazbova slucka alternativnej cesty). 2. C3bBb sa stava stabilizovanym v pritomnosti properidinu aby vytvorilo C5-konvertazu alternativnej cesty. 3. lektinova cesta: Je aktivovana MBL, cirkulujuci protein, ktory sa viaze na cukry na povrchu mikroorganizmov. MBL je strukturalne pribuzne C1 a aktivuje komplement pomocou serinovej proteazy MASP(MBL-associated serine protease), ktora je podobna C1r a C1s zlozkam klasickej cesty. Cirkulujuce mnozstvo MBL je geneticky determinovane a jeho deficiencia suvisi s castymi infekciami v detstve. Finalna lyticka cesta(MAC komplex): zahrna postupne spojenie usekov C5, C6, C7, C8 a C9 a sposobuje lyzu cielovej bunky. Tento komplex sa viaze k membrane a je vytvoreny transmembranovy kanal. Cez tento otvor moze prechadzat voda a soli. Vedie k vstupu vody do bunky, napuchnutiu a destrukcii. Pocas vytvorenia tohto MAC su ostatne zlozky kompelementu rozlozene. C5 a a C567 su silne mediatory zapalu. C5a spolu s C3a su anafylatoxiny(sposobuju uvolnenie histaminu z mastocytov a zvysenie cievnej permeability). C5a navyse atrahuje neutrofily na miesto aktivacie komplementu.

6. Proces fagocytozy a intracelularneho usmrcovania pohltenych mikroorganizmov. Vzorkove receptory Makrofagy – je ich viacero typov(histiocyty – v tkanivach, kuppferove bunky v peceni, ) ich hlavnou ulohou je fagocytovat invandujuce organizmy a ine antigeny, ked su aktivovane maju zvysenu fagocytujucu a zabijaciu aktivitu. Opbsahuju mnozstvo lyzozomalnych granul, ktore obsahuju kysle hydrolazy a ine rozkladajuce enzymy, ktore nicia fagocytovany material. Po kontakte s MO uvolnuju mnozstvo cytokinov, pomocou ktorych nespecificky zosilnuju imunologicku a zapalovu reakciu. MO pohlcuju ale su schopne sa na ne aj priamo viazat pomocou receptorov typickych pre mikroorganizmy specificke antigeny(vzorkove receptory): CD14 viaze LPS(bakterialny lipopolysacharid), integrinove molekuly CD11b/CD18, CD11c/CD18 rozpoznavaju viacero MO vratane Leishmania, Bordetella, Candida a LPS. Mnohe MO si vyvinuli mechanizmy ako odolavat fagocytoze. Stafylokoky produkuju silne extracelularne toxiny, ktore zabijaju fagocyty a vedu k tvorbe hnisu, charakteristickeho pre tuto infekciu. Niektore MO maju substancie na ich povrchu, ktore priamo inhibuju fagocytozu, napr. polysacharidove puzdro pneumokokov. Fagocytoza moze prebiehat ucinne len ked su bakterie pokryte (opsonizovane) protilatkami(IgG, IgM) alebo komlementom. Dalsie leukocyty ktore maju vyraznu fagocytujucu schopnost su neutrofily. Pohlteny material taktiez nicia, pricom spotrebuvavaju velke mnozstvo kyslika a tvori sa superoxid. Fagocytoza je ulahcovana opsoninmi(zlozky komplementu, protilatky). Neutrofily: velke mnozstvo ich cirkuluje v krvi so zasobami v kostnej dreni. Invandujuce mikroorganizmy vyvolaju zapalovu odpoved, dochadza k uvolneniu mnozstva cytokinov(hlavne: IL-1, IL-6, IL-8, IL-12, TNF) a chemotaktickych faktorov, ako dosledok tohto neutrofily adheruju na cievny endotel, prechadzaju cez stenu cievy a dostavaju sa na miesto infekcie. Potom nasleduje fagocytoza.

Receptor na fagocytujucej bunke fagocytujuca latka opsonin fagocytoza
Len antigen ziadny Velmi slaba
Fc(IgG) receptor(FCRIII) antigen+protilatka(IgG) IgG pomala
C3b receptor antigen+protilatka(IgM/IgG)+komplement C3b lepsia
iC3b receptor(CR3) immunokomplex+C IgG, C3b, iC3b Vynikajuca
Vzorkove receptory: PRR(pattern recognition receptors) su proteiny exprimovane bunkami prirodzeneho imunitneho systemu aby rozpoznali antigeny(znaky) typicke len pre MO a nevyskytujuce sa u Cloveka(PAMPs – pathogen associated molecular patterns), ktore su spojene s mikrobialnymi patogenmi alebo bunkovym stresom. Medzi PAMPs patria: LPS, manoza, nukleove kyseliny(bakterialne a virusove RNA a DNA), bakterialne peptidy(flagelin), peptidoglykan, kyselina lipotaichova, N-formylmetionin, lipoproteiny a hubove glukany. Endogenne stresove signaly sa oznacuju ako DAMP(danger-associated molecular patterns) a zahrnaju kyselinu mocovu. Typy: 1. Membranovo viazane – su spojkou medzi prirodzenou a adaptivnou imunitou : a) Receptorove kinazy(typcke pre rastliny), b)TLR(toll like receptors)TLR1 az TLR-11, interakcia TLR so specifickym PAMP indukuje NF-kapaB a MAP kinazovu cestu a nasledne sekreciu cytokinov a kostimulacnych molekul. c) Manozovy receptor: primarne pritomny na povrchu makrofagov a dendritickych buniek. Viaze manozove jednotky MO a spusta ich endocytozu a fagocytozu cez komplementovy system. Naviazanie manozy pritiahne MASP, prebieha komplement lektinovou cestou 2. Cytoplazmove PRR: a) NOD like receptors – maju ulohu v regulacii apoptozy a zapalu b) RNA helikazy: intracelularne rozpoznavanie virusovych ds-DNA a s-RNA, po rozpoznani aktivuju antivirusove signaly 3. Sekrecne PRR: MBL viaze sa na mnozstvo bakterii, virusov, prvokov, hub, prevazne rozpoznava urcite cukornate skupiny.

7. K-, NK-, NKT-bunky, morfologia, receptory, funkcia: NK-bunky: vyzeraju ako velke granularne lymfocyty, zabijaju cielove bunky aj v nepritomnosti protilatok a nevyzaduju ani stimulaciu antigenom. Nespecificky su aktivovane mitogenmi, interferonmi a IL-12. Su sucastou skorej odpovede organizmu na virusovu infekciu. Exprimuju 2 typy povrchovych receptorov NKRP-1, ktory rozpoznava cukornate ligandy na cielovych bunkach a zabija ich a naopak zabijanie je inhibovane KIR receptorom(killer inhibitory receptor). KIR receptor sa viaze na MHC-1, najprv sa NK-bunka naviaze na cielovu bunku na cukornaty zvysok pomocou NKRP-1 receptora, nasledne ak bunka neobsahuje MHC-1(KIR sa nenaviaze na nic) dochadza k destrukcii bunky. Maju minimalnu specifickost a nemaju pamat. Zivocichy s deficienciou NK-buniek maju zvysenu incidenciu urcitych tumorov a virusovych infekcii.

9. HLA-komplex, struktura, biologicky a medicinsky vyznam MHC(major histocompatibility complex) u ludi sa oznacuje HLA. Geny pre HLA su pritomne na 6. chromozome. Tieto geny koduju 3 skupiny molekul: 1. HLA-1(klasicke, HLA-A, HLA-B, HLA-C) – su pritomne takmer na vsetkych jadrovych bunkach, ich hlavnou ulohou je prezentacia peptidovych antigenov Tc bunkam, 2. HLA-2 (HLA-DR, HLA-DQ, HLA-DP)su glykoproteiny nachadzajuce sa na bunkach prezentujucich antigen(makrofagy, dendriticke bunky, B-lymfocyty), kde prezentuju upravene antigeny Th lymfocytom. 2. HLA-3, kym HLA-1 a HLA-2 su strukturalne zhodne, HLA-3 sa lisi od nich a predstavuje geny pre: komplement, zapalove cytokiny, TNF, HSP. HLA-1 sa sklada z dvoch nekovalentne viazanych retazcov(alfa retazec a beta-2-mikroglobulin). Alfa retazec je kodovany HLA-genmi(HLA-A, HLA-B, HLA-C), beta-2-mikroglobulin je vysokokonzervovany a jeho gen sa nachadza na inom chromozome. Alfa retazec je zakotveny v plazm. membrane a sklada sa z 3 oblasti(alfa1, alfa2, alfa3). Beta-2-mikroglobulin je zhodny s usekom alfa-3. Protein sa viaze do priestoru vytvoreneho alfa-1 a alfa-2 oblastami. Beta-2-mikrogloulin sa viaze vo vnutri bunky s alfa-3 usekom a dostava sa na povrch bunky(HLA-1 bez vazby beta-2-mikroglobulinu sa nemozu dostat na povrch, toto vyuzivaju nadorove bunky a pozmenuju strukturu beta-2-mikroglobulinu, ktory nasledne nie je schopny vazby). Beta-2 mikroglobulin pre podobnost s protilatkami spolu s HLA-1 sa zaraduje do velkej imunoglobulinovej rodiny. HLA-2 sa sklada z tvoch rozdielnych polypeptidovych retazcov, pricom oba su ukotvene do plazm. membrany. Maju 3 casti, extrabunkovu, transmembralnu a cytoplazmaticku(ako HLA-1). Tieto dva retazce su navzajom spojene nekovalentnymi vazbami a jeden retazec sa sklada z alfa-1 a alfa-2 useku a druhy z beta-1 a beta-2 useku. Useky alfa-2 a beta-2 su blizsie k cyt. Membrane a taktiez vykazuju strukturalnu similaritu s protilatkami a taktiez preto HLA-2 radia do velkej imunoglobulinovej rodiny. Usek alfa-1 beta-1, ktore su dalej od membrany tvoria usek kde sa viaze procesovany(predtym upraveny v bunke) antigen. Strbina kde sa viaze peptid je u HLA-1 uzavreta na oboch stranach(tym umoznuje vazbu mensich fragmentov antigenov o dlzke 8-10 aminokyselin) u HLA-2 je otvorena na oboch stranach, tym umoznuje vazbu vacsich fragmentov o dlzke 13-18 aminokyselin. U HLA-1 dochadza najprv k spracovaniu vlastneho antigenu(nachadzajuceho sa v bunke), dostava sa do ER, tu sa viaze s MHC-1 a ide do membrany a je prezentovany CD8+(Tc) lymfocytom. Tato cesta prezentacie sa nazyva endogenna cesta prezentacie antigenu. Proteiny, ktore sa viazu do zliabka HLA-1 obsahuju vsetky rovnake kotviace useky(karboxylovy zvysok), pricom aj zhoda je na inych miestach vacsiny peptidov(rovnaka AMK). Proteiny s dlzkou 9 amk su viazane prednostne. U HLA-2, proteiny pochadzaju su extracelularneho povodu, su internalizovane fagocytozou alebo receptormi mediovanou endocytozou. HLA geny su polymorfne(tvoria velke mnozstvo proteinov, tym ze existuje velke mnozstvo rozdielnych alel jedneho genu v ramci jedneho druhu – u cloveka, v tomto pripade), avsak narozdiel od T receptorov alebo protilatok, sa nemeni ich struktura v priebehu zivota jedinca. HLA system je jeden z najpolymorfnejsich systemov vyssich vertebratov a s tym suvisi aj problem pri transplantaciach, s najdenim najzhodnejsieho darcu a prijemcu v HLA systeme. Dedia sa ako jednotky, haplotypy. Taktiez su polygenne(mnozstvo MHC genov). HLA-1 maju roznu distribuciu na jadrovych bunkach(najviac sa ich vyskytuje na lymfocytoch, najmenej na peceni, svaloch – co svedci o nizsej rejekcii tohto organu pri transplantaci, alebo sa nenachadzaju: neurony, spermie). Jedna HLA-1 molekula moze viazat rozne antigeny, u kazdeho jedinca viaze ine casti antigenu. Je vlastne obrazom proteinov, ktore sa nachadzaju v bunke(aj vlastnych, a ak tam je virus tak aj virusovych). Expresia HLA-2 je tiez rozdielna u roznych bb, napr. U monocytoch alebo nezrelych b-lymfocytoch je exprimovana minimalne, omnoho viac HLA-2 molekul je u zrelych plazmatickych buniek alebo u aktivovanych makrofagoch. Expresia sa moze zvysovat alebo znizovat posobenim cytokinov. Zvyseny vyskyt niektorych chorob(hlavne autoimunitnych) je spojeny s vyskytom urcitych alel.

10. Prezentacia antigenov, kooperacia buniek pri imunitnej odpovedi Antigeny su prezentovane T-lymfocytom na povrchu buniek v komplexoch s MHC molekulami. Predtym ako je antigen prezentovany musi byt opracovany vo vnutri bunky(procesovany). Bunky prezentujuce antigen na svojom povrchu sa oznacuju ako APC(antigen presenting cells), rozdeluju sa na profesionalne(dendriticke bunky, makrofagy a b-lymfocyty) a neprofesionalne(fibroblasty, gliove bunky, beta-bunky pankreasu, tymicke epitelove bunky, thyroidalne epitelialne bunky, vaskularny endotel). Najvacsie mnozstvo MHC-2 prezentujuce bunky a najucinnejsie su dendriticke bunky. Makrofagy musia pohltit cudzorody antigen aby exprimovali MHC-2 alebo kostimulacnym b7 membranovym proteinom. B-lymfocyty kontinualne exprimuju MHC-2 ale musia byt aktivovane aby exprimovali b7 molekulu. Neprofesionalne APC exprimuju MHC-2 alebo kostimulacne molekuly len po aktivacii a zvacsa len na kratky cas. MHC-1 exprimuju takmer vsetky jadrove bunky a preto kazda bunka sa moze stat tercom pre Tc lymfocyty(s intracelularnymi virusmi, bakteriami, nadorovo zmenena, transplantovana…). Existuju dve cesty prezentacie Ag: 1. Endogenna(MHC-1): Na proteiny pritomne v bunke sa viaze ubiquitin(pri tejto reakcii sa spotrebuva ATP), komplex protein-ubiqutin je stiepeny v proteazome na male peptidy. Tieto peptidy su translokovane z cytoplazmy do drsneho endop. retikula(tu sa syntetizuju MHC-1) prostrednictvom TAP(transporter associated with antigen processing), ktore su sucastou membrany ER. Pri tomto procese sa spotrebuva ATP a nasledne komplex MHC-2-Antigen prechadza do Golgiho aparatu a odtial do plazmatickej membrany. 2. Exogenna(MHC-2): Antigen(cudzorody) je internalizovany do APC bud endocytozou alebo fagocytozou. Internalizovany antigen prechadza do vysokokyslych kompartmentov, najprv to je skory endozom, potom neskory endozom a nakoniec prechadza do lyzozomu. Aby sa zabranilo vazbe proteinu endogenneho povodu urceneho pre MHC-1 v ER, viaze sa na MHC-2 invariantny retazec. Potom komplex MHC-2-invariantny retazec sa dostava do Golgiho komplexu , tu sa odstiepi z invariatneho retazca cast a zostava tam usek, ktory sa oznacuje ako CLIP. Potom komplex MHC-2-CLIP prechadza do skoreho endozomu(ten obsahuje exogenny antigen spolu HLA-DM). HLA-DM umoznuje vymenu CLIPu za exogenny antigen. Vznika komplex Exogenny peptid-HLA-2, ktory prechadza do cytoplazmatickej membrany a stava sa jej sucastou. Prezentacia nepeptidovych antigenov: umoznuju clenovia rodiny CD1. Tito vykazuju podobnost s HLA-1, miesto kde sa viaze antigen je hlbsie a objemnejsie ako klasicke HLA. Nasledne je tento komplex rozpoznany T a NK bunkami. Viazu lipidy a glykolipidy cudzorodeho povodu(napr. Kyselinu mykolovu M. tuberculosis). Je znamych 5 podtried: CD1A az CD1E.

11. Cytokiny, vseobecne rozdelenie, zakladni predstavitelia Cytokiny su solubilne mediatory vylucovane makrofagmi a monocytmi(monokiny) alebo lymfocytmi(lymfokiny). Tieto mediatory ucinkuju ako stimulacne alebo inhibicne signaly medzi bunkami, tie ktore posobia medzi bunkami imunitneho systemu sa oznacuju ako interleukiny. Cytokiny vyvolavajuce chemotaxiu leukocytov sa oznacuju ako chemokiny. Spolocne vlastnosti cytokinov: ich polcas rozpadu je velmi kratky, su rychlo degradovane a preto sa tazko zistuju ich koncentracie, vacsina posobi lokalne vo vnutri bunkoveho mikroprostredia, niektore posobia na samotne bunky ktore ich vylucuju – podporujuc ich aktivaciu a diferenciaciu prostrednictvom vysokoafinitnych povrchovych bunkovych receptorov, vacsina cytokinov je pleiotropnych(majucich mnozstvo ucinkov na rozne organy) a posobia na rozne organy tela. Funkcie cytokinov su rozne na rozne bunky, casto sa prekryvaju, preto je problemova terapia so zameranim na urcitu funkciu cytokinov. Il-1: na t-lymfocyty(proliferacia, diferenciacia, tvorba lymfokinov, indukcia Il-2 receptorov, na B-lymfocyty(proliferacia, diferenciacia), na neutrofily(uvolnenie z kostnej drene, chemoatrakcia), na makrofagy-fibroblasty-osteoblasty-epitelialne bunky: proliferacia/aktivacia, na osteoklasty: resorpcia kosti, na hepatocyty: synteza proteinov akutnej fazy, na hypotalamus: prostaglandinmi vyvolana horucka, na svaly: prostaglandinmi indukovana proteolyza. IL-6: rast a diferenciacia T-,B- lymfocytov a hemopoetickych buniek, indukuje tvorbu proteinov akutnej fazy pecenovymi bunkami, IL-8: chemotaxia a aktivacia neutrofilov a inych leukocytov, Interferon-alfa: antivirusovy ucinok pomocou: aktivaciou NK-buniek, upregulacia MHC-1 antigenov na virusmi infikovanych bunkach, inhibicia virusovej replikacie, Il-5: aktivacia B-buniek obzvlast pre IgE produkciu, aktivacia eozinofilov, TNF: podpora zapalu pomocou: aktivacia neutrofilov, endotelu, lymfocytov, hepatocytov(aby produkovali proteiny akutnej fazy), interferuje s katabolizmom vo svaloch a tukoch(kachexia – chudnutie), INF-gama: aktivacia makrofagov, endotelu a NK-buniek, zvysuje expresiu MHC-1 a MHC-2 v mnohych tkanivach, inhibuje alergicke reakcie(znizuje tvorbu IgE). IL-2: proliferacia a maturacia T-lymfocytov, indukcia IL-2 receptorov a aktivacia NK-buniek, Il-4 a Il-5: indukcia MHC-2, Fc receptorov a Il-2 receptorov na B- a T- bunkach. Prepnutie B-lymfocytov na syntezu IgE, aktivacia makrofagov, proliferacia prekurzorov kostnej drene, IL-12: synergizmus s IL-2, IFN-gama produkcia, aktivacia NK-buniek, Il-13: jeho ucinok sa prekryva s IL-4 – vratane tvorby IgE, Il-13 receptory sluzia taktiez ako receptory pre IL-4, Il-14: proliferacia aktivovanych B-buniek, IL-15: podobny ucinku IL-12, Il-16: chemotaxia a aktivacia CD4 T-lymfocytov. Regulacne cytokiny: Il-10: inhibuje tvorbu cytokinov, podporuje

rast mastocytov, TGF-beta: protizapalovy, inhibuje bunkovy rast, Chemokiny: IL-8, Rantes: chemoatraktant pre eozinofily, monocyty, MCP1, 2,3: chemoatraktant pre monocyty, Eotaxin: chemoatraktant pre eozinofily, synergia s IL-5

12. Zakladne diferenciacne antigeny B- a T- lymfocytov, NK-buniek a ich funkcia:

B: Imunopatologeneticke mechanizmy a klinicka imunologia

1. Anafylaxia, mechanizmy, klinicke priznaky, liecba Mechanizmus: Degranulaciu mastocytov mozu vyvolat: prekrizenie IgE, anafylatoxiny-c3a, c4a, c5a, niektore lieky. Degranulacia mastocytov, nastava rozpoznanim alergenu dvoma IgE protilatkami(prekrizenim) naviazanymi Fc usekom na povrch mastocytov alebo bazofilov(podstatou je prekrizenie dvoch alebo viacerych FcεRI receptorov). Dosledkom prekrizenia je aktivacia druhych poslov, ktori su zodpovedni za degranulaciu granul, tvorbu prostaglandinov a leukotrienov z kyseliny arachidonovej. Klinickymi prejavmi 1.typu hypersenzitivnych reakcii su: od reakcii ohrozujucich zivot(systemova anafylaxia, astma) po menej rizikove ako je senna nadcha a ekzem. Systemova anafylaxia – je sokovy stav, objavujuci sa v priebehu minut, casto smrtelny. Mozu ho vyvolat rozne antigeny, napr: jed vciel, os, srsna, pohryznutie mravcom, lieky ako penicilin, inzulin, antitoxiny, morske jedlo, orechy. Prejavy: nepokoj, klesa tlak, prehlbuje sa dychanie, defekacia, urinacia, bronchokonstrikcia(casto dovodom smrti). Na liecbu sa pouziva epinephrine, ktory ma presne opacne ucinky, navyse zvysuje srdcovy vydaj a blokuje degranulaciu. Lokalizovana anafylaxia – atopia: lokalizovana anafylaxia je lokalizovana na urcite tkanivo alebo organ, zahrnajuci epitelialny povrch v mieste vstupu alergenu. Tendencia manifesovat lokalizovanu anafylakticku reakciu je dedicna a nazyva sa atopia. Atopicke alergie postihuju 20% populacie rozvinutych krajin, zahrnaju siroke spektrum IgE mediovanych ochoreni, vratane alergickej rhinitidy(senna nadcha), astma, atopicka dermatitida(ekzem), alergie na jedlo. Neskore reakcie vyvolavaju lokalizovane zapalove reakcie: vznikaju 5-6h po akutnej reakcii a trvaju 1-2dni. Vznikaju ako dosledok mediatorov uvolnenych v akutnej faze. Reakcia je charakteristicka infiltraciou neutrofilov, eozinofilov, makrofagov, lymfocytov a bazofilov. Z casti su regulovane cytokinmi uvolnenymi pocas akutnej fazy z mastocytov. Kriticku ulohu v neskorej faze zohravaju eozinofily, ktore sa aktivuju vazbou na IgG alebo IgE. Aktivaciou dochadza k ich degranulacii a uvolneniu MBP, PAF, leukotrieny, ECP(eozinofilovy kationicky protein) a z eozinofilov pochadzajuci neurotoxin. Uvolnenie tychto mediatorov hra vyznamnu ulohu v boji proti parazitom, avsak pri alergii vedie k rozsiahlemu poskodeniu tkaniva. Dalej zohravaju dolezitu ulohu neutrofily(degranulaciou uvolnuju lyticke enzymy, PAF, leukotrieny).

2. Atopia- hraci na poli atopie (IgE, IgεR, bunky, primarne a sekundarne mediatory, cytokiny) Odpoved tvorbou IgE protilatok je za normalnych okolnosti pri styku jedinca s parazitmy. Niektory jedinci maju abnormalitu, ktora sa oznacuje ako atopia – dedicna predispozicia na vyvoj okamzitej hypersenzitivnej reakcie na bezne antigeny prostredia. Terminom alergen – sa oznacuje neparazitovy antigen vyvolavajuci hypersenzitivnu reakciu I. typu(pel,..). Atopicky jedinci maju zvysene cirkulujuce IgE a taktiez zvyseny pocet eozinofilov. Su viac nachylny na alergie ako: astma, ekzem, senna nadcha. IgE: jeho hladiny v sere su velmi nizke(0,1-0,4mikrog/ml). Su zlozene z 2 lahkych a 2 tazkych retazcov. Oproti IgG maju vyssiu molekulovu hmotnost zaco moze usek konstantnej oblasti CH4, ktory obsahuju navyse, ten umoznuje vazbu na glykolipidove receptory mastocytov a bazofilov(v Fc oblasti). IgE ma kratky plazmovy polcas rozpadu – 2-3 dni, ale po vazbe na bazofily alebo mastocyty je tato vazba velmi stabilna a pretrvava tyzdne. Bazofily su granulocyty, ich mnozstvo je 0,5-1% leukocytov. Mastocyty sa nachadzaju v spojivom tkanive, hlavne v oblasti sliznic. Oba typy buniek obsahuju v cytoplazme granuly, v ktorych sa nachadza mnozstvo aktivnych latok zodpovednych za prejavy pocas 1.typu hypersenzitivnej reakcie. IgεR(alebo FcεR): receptory na ktore sa viaze IgE svojou Fc oblastou, dva typy: 1.vysokoafinitny-FcεRI a 2.nizkoafinitny- I. Mastocyty a bazofily exprimuju vysokoafinitny FcεRI, ktory viaze IgE s vysokou afinitou. Obsahuje 4 polypeptidove retazce alfa, beta retazce a 2 identicke gama-retazce spojene disulfidovou vazbou. Nizkoafinitny ma vplyv na tvorbu IgE B-lymfocytmi. Primarne mediatory su prodkovane pred degranulaciou a su ulozene v granulach. Patria tu: histamin, proteazy, eozinofilovy chemotakticky faktor, heparin. Sekundarne mediatory sa tvoria po aktivacii cielovej bunky alebo su syntetizovane z membranovych fosfolipidov pocas degranulacie. Patria tu: PAF, leukotrieny, prostaglandiny, bradikininy a rozne cytokiny. Histamin- kontrakcia hladkej svaloviny bronchov a criev, zvysena permeabilita ciev, zvysenia sekrecia hlienu poharikovymi bunkami. Leukotrieny a prostaglandiny: nastupuju po 30-60s(co je dlzka posobenia histaminu), posobia: bronchokonstrikciu, vazodilataciu, sekreciu hlienu. Cytokiny: mastocyty secernuju: IL-4(zvysuje tvorbu IgE B-lymfocytmi), IL-5(chemotaxia a aktivacia eozinofilov), IL-6 a TNF-alfa(je dovodom anafylaktickeho systemoveho soku). Dedicnost: ak su obaja rodicia alergicky je 50% sanca ze bude aj dieta, ak je jeden tak je 30%.

3. Atopia – genetika, hygienicka hypoteza, liecba, alergenova vakcinacia Dedicna atopia je multigenova. Miesta asociovane s atopiou: locus na 5q chromozome(kodujuci mnozstvo cytokinov: IL-3, IL-4, IL-5, IL-9, IL-13, GM-CSF) a lokus na chromozome 11q(kodujuci beta retazec vysokoafinitneho IgE receptora). A taktiez velkou mierou k vyvinu hypersenzitivity prispieva prostredie. U atopickych jedincov je zvysene mnozstvo IL-4 a Th2-lymfocytov. Atopicky jedinci maju podstatne vyssie riziko vzniku hypersenzitivnych reakcii 1.typu, ale ani sa u nich nemusia vyvinut. Th1 znizuju odpoved na alergeny, Th2 zvysuju. Cytokiny produkovane Th2 bunkami stimuluju hypersenzitivitu 1. stupna viacerymi sposobmi: IL-4 stimuluje tvorbu IgE, IL-3, IL-4, IL-10 stimuluju tvorbu mastocytov, IL-3 a IL-5 zosilnuju dozrievanie eozinofilov, ich aktivaciu a akumulaciu. Naopak Th1 tvoria IFN-gama, ktory inhibuje hypersenzitivitu I.typu. Prvym sposobom ako predchadzat hypersenzitivite 1.typu je vyhybat sa alergenom. Dalsia metoda: imunoterapia s opakovanymi injekciami zvysujucich sa davok alergenov(hyposenzibilizacia), moze viest k zredukovaniu severity odpovede na alergen alebo az k vymyznutiu. Dalsia moznost: monoklonove Anti-IgE protilatky, alebo: pozorovalo sa ze solubilne antigeny navodzuju stav anergie T-lymfocytov na antigen, pretoze im chyba kostimulacny signal, antihistaminika, Disodium Cromoglycat- inhibuje influx Ca2+ do mastocytov a tym inhibuje degranulaciu, Teofylin-zvysuje tvorbu cAMP a tym inhibuje degranulaciu mastocytov, Adrenalin(v liecbe anafylaktickeho soku) viaze sa na Beta-receptory hladkej svaloviny bronchov a mastocytov, zvysuje tvorbu Camp a tym inhibuje aj degranulaciu mastocytov a stimuluje relaxaciu hladkej svaloviny. Kortizon-znizuje tvorbu histaminu a degranulaciu mastocytov.

4. Druhy typ hypersenzitivnych reakcii a ich klinicka manifestacia. ABO -system, Bombaysky fenomen, Izoimunizacia v Rh-systeme IgG protilatkami mediovana cytotoxicka hypersenzitivita. Protilatky namierene proti povrchovym antigenom(viazu sa Fab oblastou) mediuju bunkovu destrukciu komplementom alebo ADCC. Typickymi prejavmi: reakcie pri krvnych transfuziach, erythroblastosis fetalis, autoimunna hemolyticka anemia. Transfuzie krvi: jedinci s krvnou skupinou A maju izohemaglutininy(protilatky typu IgM) anti-B, cim nemozu prijimat krv od B jedincov. Jedinci s B maju Anti-A, jednic s 0 maju anti-A aj anti-B, a jedinci s AB nemaju ziadne. Pri podani krvi skupiny B jedincovi s krvou skupiny A, reaguju anti-B izohemaglutininy(IgM) s erytrocytmi darcu krvnej skupiny B. Opakovanymi transfuziami vznikaju IgG protilatky. Klinicka manifestacia: masivna intravaskularna hemolyza transfundovanych erytrocytov komplementom. Tento prejav moze byt okamzity alebo oneskoreny. Okamzite reakcie vznikaju nezhodu v systeme ABO(IgM, komplement). V priebehu niekolkych hodin volny hemoglobin sa vyskytuje v plazme a vylucuje sa mocom ako hemoglobinuria. Cast hemoglobinu sa moze zmenit na bilirubin, ktory je vo vysokych koncentraciach toxicky. Prejavy: horucka, zimnica, nevolnost, zrazanie krvi, bolest chrbtice, hemoglobinuria. Oneskorene hemolyticke transfuzne reakcie sa objavuju u jedincov ktori dostali opakovane transfuzie ABO-kompatibilnej krvi ale lisiace sa v ostatnych krvnych antigenoch. Reakcie vznikaju v priebehu 2-6 dni po transfuzii. Transfundovana krv vyvolava tvorbu IgG protilatok proti krvnym antigenom, najcastejsie: Rh, Kidd, Kell, Duffy. IgG je menej ucinny v aktivacii komplementu ako IgM. Z toho dovodu komplementom mediovana lyza transfundovanych erytrocytov je nekompletna a bunky su zvacsa znicene: aglutinaciou, opsonizaciou a naslednou fagoctozou makrofagmi. Priznaky: nizky hemoglobin, horucka, zvyseny bilirubin, mierna zltacka a anemia. Volny hemoglobin sa zvacsa nevyskytuje v krvi alebo v moci lebo je niceny extravaskularne. Hemolyticka choroba novorodencov: vyvija sa ked materske IgG prejdu placentou a nicia fetalne erytrocyty. Moze mat rozne formy. Najtazsou je erythroblastosis fetalis, sa vyvija ked dieta je Rh+ a matka Rh-. Pocas prveho tehotenstva matka nereaguje na fetalne Rh+ antigeny. Reakcia nastava az pocas nasledujuceho tehotenstva, kedy matka nici fetalne erytrocyty, co vedie k anemii az poskodeniu mozgu nasledkom bilirubinu. Tejto chorobe sa predchadza podanim anti-RH protilatok matke hned po prvom porode. Avsak vacsina hemolytickych chorob je sposobena ABO inkompatibilitou medzi plodom a matkou a ma minimalne negativne dosledky. Je sposobena IgG protilatkami. Prejavy: mierne zvyseny bilirubin, mierna zltacka. Niektore antibiotika(penicilin, cefalosporin, streptomycin) mozu penetrovat do antigenov na povrchu erytrocytov a tvorit nove komplexy na ktore telo reaguje tvorbou protilatok. Tie su lyzovane komplementom a vyvija sa anemia. Po prestani podavania lieku anemia vymizne. Penicilin je specificky tym ze je schopny sposobit vsetky 4 typy hypersenzitivnych reakcii.

5. Treti typ hypersenzitivnych reakcii a ich klinicka manifestacia imunokomplexmy mediovana hypersenzitivita. Komplexy antigen-protilatka ulozene v mnohych tkanivach aktivuju komplement a zapalovu reakciu mediovanu masivnou infiltraciou neutrofilov. Typicke prejavy: lokalizovana Artusova reakcia a systemove reakcie ako: serova choroba, nekrotizujuca vaskulitida, glomeluronefritida, reumatoidna artritida, SLE. Tvorba komplexov protilatka-antigen ulahcuje clearance fagocytozou. V pripadoch kedy sa tvori velmi vysoke mnozstvo komplexov dochadza k poskodeniu tkaniv, 3.typom hypersenzitivnych reakcii. Rozsah reakcie zavisi od mnozstva imunkomplexov a taktiez od ich distribucie v tele. Ked su komplexy ukladane velmi blizko miesta vstupu antigenu vznika lokalizovana reakcia. Komplexy sa najcastejsie ukladaju v stene ciev, synovialnej membrane klbov, glomeluralnych bazalnych membranach obliciek a v plexus choroideus mozgu. Komplexy spustaju reakcie vysledkom ktorych je chemotaxia neutrofilov a poskodenie tkaniva nasledkom uvolnenia toxickych latok z neutrofilov. C3a, C5a, C5b67 su chemotakticke faktory neutrofilov. Zlozka komplementu C3b sa sprava ako opsonin, obaluje imunokomplexy. Neutrofily sa viazu na komplexy C3b-antigen-protilatka prostrednictvom CR1(complement receptor). Pretoze komplexy su ulozene v bazalnej membrane fagocytoza je stazena a dochadza k uvolneniu mediatorov z neutrofilov. Taktiez moze nastat lyza buniek komplementom a taktiez aktivaciou komplementu sa indukuje agregacia krvnych dosticiek a nasledne uvolnenie faktorov zrazania vedie k tvorbe mikrotrombov. Podanim antigenu intradermalne alebo subkutanne do jedinca, ktory ma velke mnozstvo protilatok pre dany antigen vedie k tvorbe lokalizovanych imunokomplexov, ktore mediuju akutnu Artusovu reakci v priebehu 4-8h. V mieste sa nachadzaju neutrofily, ktore poskodzuju cievy a tkanivo. Ako sa reakcia vyvija poskodenie tkaniva a ciev vyustuje do akumulacie tekutiny(edem) a cervenych krviniek(erytem). Prikladom Artusovej reakcie je reakcia po pohryznuti hmyzom. Intrapulmonalna reakcia indukovana bakterialnymi spormi, hubami, suchymi fekalnymi proteinmi moze sposobit alveolitidu alebo pneumonitidu. Tieto reakcie sa nazyvaju: napr. Farmarske pluca(po inhalacii aktinomycet zo sena). Generalizovana reakcia: vznikaju pri nadmernom podani antigenu do krvi, tvoria sa male imunokomplexy, casto boli pozorovane pri podani antitoxinov cudzieho povodu(konsky antitetanus). V priebehu niekolkych dni alebo tyzdnov po podani sa u jedinca objavili symptomy oznacovane ako serova choroba(horucka, slabost, generalizovana vaskulitida-vyrazky, edem, erytem, lymfadenopatia, artritida, niekedy glomeluronefritida). Depozicia tychto imunokomplexov sa vyskytuje na roznych miestach ale hlavne na miestach kde prebieha filtracia plazmy(oblicky, cievy, synovia). Tvorba imunokomplexov je zdrojom mnozstva chorob inych ako serova choroba: autoimunne ochorenia(SLE, RA, goodpasteurov syndrom), liekove reakcie (alergie na penicilin a sulfonamidy), infekcne ochorenia(postreptokokova glomeluronefritida, meningitida, hepatitida, mononukleoza, malaria, trypanozomiaza).

6. Stvrty a piaty typ hypersenzitivnych reakcii – mechanizmy a ich klinicka manifestacia 4.typ: bunkami mediovana hypersenzitivita(DTH – delayed type hypersenzitivity), senzitizovane Th1-lymfocyty uvolnuju cytokiny ktore aktivuju makrofagy a Tc-bunky a tie priamo nicia bunky. Typicke prejavy: kontaktna dermatitida, tuberkulozne lezie, rejekcia graftu. Je spojena s tvorbou cytokinov roznymi populaciami Th lymfocytov. Napr. jedinci majuci tuberkulozu po podani tuberkuloveho antigenu intraderalne vznika lokalizovana zapalova reakcia na kozi(tuberkulinova reakcia). Tieto reakcie sa oznacuju oneskorene(nastupuju neskor) hypersenzitivne reakcie(lebo nicia tkanivo). Oneskorena reakcia je dovodom dlhsieho casu, ktory je potrebny pre makrofagy aby sa dostali na potrebne miesto. Makrofagy su hlavnymi bunkami v tomto type hypersenzitivity. Priebeh DTH reakcie: Najprv musi byt jedinec vystaveny prvykrat danemu antigenu(senzibilizacia trva okolo 2 tyzdnov). Pocas tychto dvoch tyzdnov su Th lymfocyty aktivovane a klonalne proliferovane po rozpoznani komplexov: Ag-MHC-2. Okrem makrofagov v prezentacii antigenu zohravaju vyznamnu ulohu langerhansove bunky(dendriticke bunky). Th bunky su prevazne subpopulacie Th1 ale taktiez vo viacerych pripadoch sa ukazala aktivacia DTH CD8+ bunkami. Opakovane stretnutie s antigenom vyvola DTH reakciu. Pocas tohto opakovaneho stretnutia Th1 lymfocyty uvolnuju mnozstvo cytokinov, ktore chemoatrahuju a aktivuju makrofagy a mnohe nespecificke zapalove bunky. DTH zacina najskor po 24h a s vrcholom od 48h do 72h. Oneskoreny zaciatok odraza cas potrebny na privolanie a aktivaciu makrofagov uvolnenymi cytokinmi. Pocas plne rozvinutej DTH 95% buniek tvoria makrofagy, zvysok Th1-lymfocyty. Aktivovane makrofagy maju zvysenu schopnost fagocytozy, zvysenu schopnost zabijat mikroorganizmy roznymi cytotoxickymi mediatormi(radikaly kyslika, NO, receptory pre TNF), maju zvysenu schopnost exprimovat MHC-2 a preto funguju lepsie ako APC. Neustalou aktivaciou makrofagov dochadza k tvorbe granulomov, ktore obsahuju epiteloidne bunky vzniknute fuziou makrofagov. Dalsie cytokiny DTH reakcie: IL-3 a GM-CSF vyvolavaju lokalizovanu hematopoiezu granulocyt-monocytovej linie. IFN-gama a TNF-beta(spolu s TNF-alfa a IL-1 uvolnenych z makrofagov) posobia na okolite endotelove bunky a ulahcuju extravazaciu monocytov a inych nespecifickych zapalovych buniek. Na miesto DTH reakcie su makrofagy atrahovane MCAF(monocyte chemotactic and activating factor), dalsi chemokin – MIF(migration inhibiting factor) inhibuje migraciu makrofagov mimo miesta DTH reakcie. Makrofagy v oblasti DTH reakcie su aktivovane IFN-gama a TNF-beta(produkovany Th1). Kontaktna dermatitida je tiez typom DTH reakcie(vznika ako odpoved na formaldehyd, trinitrofenol, nikel a rozne latky pritomne v kozmet. pripravkoch), zvacsa su to male molekuly, ktore prenikaju do koze tvoria nove komplexy s antigenmi koze su prezentovane APC a priebeh ako DTH reakcia. 5.typ hypersenzitivnej reakcie: sa objavuje ked IgG protilatky namierene proti receptorom maju bud stimulacny alebo inhibicny ucinok. Gravesova choroba: taktiez je zvazovana ako 2.typ hyper. Reakcie, telo tvori protilatky proti receptoru stitnej zlazy pre TSH, to vedie k neustalej sekrecii hormonov stitnej zlazy a hypertyreoidizmu, vysledkom je zvacsena stitna zlaza oznacovana ako Struma. Myastenia gravis: telo tvori protilatky proti nikotinovym Acetylcholinovym receptorom, tento receptor je pritomny v nervovosvalovej platnicke a je zodpovedny za kontrakciu svalu.

7. Autoimunita – mechanizmy navodenia a udrzania tolerancie na vlastne antigeny organizmu(centralna a periferna tolerancia) a jej prelomenie Autoimunita prvykrat spomenuta v spojeni s Paulom Ehrlich, ktory tento stav oznacil ako horror autotoxicus. Autoimunita je dosledok neprimeranej aktivity imunitneho systemu voci vlastnym antigenom. Pocas maturacie T-lymfocytov v tymuse a B-lymfocytov v kostnej dreni nie su odstranene vsetky autoreaktivne lymfocyty a tieto sa nachadzaju maturovane v krvi. To ze nereaguju na vlastne antigeny je sposobene klonalnou anergiou a klonalnou supersiou. Porucha tejto regulacie vedie k aktivacii self-reaktivnych klonov B a T-lymfocytov. Poskodenie vlastnych buniek alebo organov moze sposobit bud protilatka alebo T-lymfocyt. Prikladom protilatiek su hypersenzitivne reakcie 2.typu(napr. Autoimunna hemolyticka anemia, pri ktorej antigeny na erytrocytoch su rozpoznane autoprotilatkami a nasledne dochadza k zniceniu erytrocytov a to sa prejavi ako anemia). Prikladom T mediovanej self reakcie je Reumatoidna artritida, pri ktorej zapal vyvolany t-lymfocytmi sposobuje destrukciu a napuchnutie klbov. Rozdeluju su na organovo specificke(namierene len proti urcitym bunkam urciteho organu) alebo systemove(prehnana reakcia t-lymfocytov a b-lymfocytov proti mnozstvu antigenov vo viacerych organoch). Autoimunitne ochorenia castejsie postihuju zeny, vynimku tvori Sclerosis multiplex(ta postihuje viac muzov). Predpokladane priciny: zeny tvoria viac protilatok, maju silnejsiu imunitnu odpoved, maju vacsiu pravdepodobnost vyvolania Th1 odpovede, kastraciou muzi ziskaju IS podobny zenam(predpoklada sa vplyv testosteronu a estrogenov). Taktiez prolaktin moze mat vplyv, nasli sa receptory pre prolaktin na T a B lymfocytoch, je dokazane ze prolaktin uprednostnuje tvorbu Th1 buniek. Pocas tehotenstva koli tolerancii plodu, je zvysena tvorba th2 oproti th1, co suvisi s tym, ze napr. SLE ktore je sposobene Th2 odpovedou je pocas tehotenstva vyrazne zhorsene, naopak RA a MS su zlepsene(zavisle od Th1). Molekulove mimikri- dalsia predpokladana pricina vzniku autoimunitnych ochoreni: podobnost alebo zhoda v molekulach urcitych MO s luskymi antigenmi moze viest k vzniku reakcie proti MO a tym aj proti vlastnym strukturam.(streptokokove antigeny-antigeny srdcoveho svalu). Neprimerana expresia MHC-2 moze senzibilizovat autoreaktivne T-bunky: pankreaticke beta-bunky u ludi postihnutych diabetom zavislym od inzulinu exprimuju vyrazne viac MHC-1 a MHC-2, pricom u nondiabetes(u zdravych) exprimuju menej MHC-1 a ziadne MHC-2. Podobny pripad je aj u Gravesovej chorobe, kde tiez su exprimovane MHC-2, ktore su normalne exprimovane len na APC. Tuto expresiu MHC-2 moze spustit napr. IFN-gama, PHA(T-cell mitogen phytohemaglutinin). IFN-gama zvysuje expresiu MHC-2 na bunkach APC, nasledkom virovej infekcie alebo traumy moze dojst k omylnej expresii MHC-2 na inych bunkach ako APC. Taktiez pricinou moze byt IL-1 ktory je kostimulacny aktivator a tvori sa nasledkom IFN-gama. Polyklonova aktivacia B-lymfocytov moze sposobit vznik autoimunitnych chorob: EBV, CMV a G- bakterie su schopne navodit proliferaciu mnozstva klonov B-lymfocytov , ktore exprimuju IgM bez aktivacie Th-lymfocytmi. Liecba: kortikosteroidy, cyklosporin A. U ochoreni sposobenych tvorbou imunokomplexov Antigen-protilatka, sluzi na docasne zmiernenie systemov plazmafereza(odobratie plazmy so sucasnym odstranenim imunokomplexov antigen-protilatka). Vakcinacia T-lymfocytmi ako mozna terapia: ked boli mysi naockovane mnozstvom klonov T-lymfocytov specifickych proti MBP, vyvinula sa u nich rezistencia voci Sclerosis multiplex a v pripade ze uz boli postihnute nastala permanentna remisia. Peptidova blokada MHC molekul moze modulovat autoimunnu odpoved: naockovanie mysi s peptidom so strukturou zhodnou ako vazobne miesto pre MBP so zmenou jednej AMK viedlo k nevyvinutiu ochorenia alebo v pripade ochorenia k jeho permanentnej remisii(dovod: asi kompetitivne vyviazanie antigenu, klonova anergia). Monoklonove protilatky: monoklonove protilatky anti-CD4(proti povrchovym antigenom T-lymfocytom) sa ukazuju ako ucinne pri odstranovani ochorenia(avsak toto je riskantne, lebo sa blokuju vsetky CD4 lymfocyty , cim je narusena normalna imunita). Preto sa vyskum sustreduje na vacsiu specifickost napr. Anti-TAC protilatky(proti alfa podjednotke IL-2 receptora ktory sa castejsie vyskytuje na autoimunnych T-bunkach). Taktiez sa pozorovalo ze antigeny podavane oralne navodili neodpovedavost na antigen, a tym neviedli pri naslednom podani krvou k ochoreniu(stav sa nazyva: tolerancia).

8. Autoimunita – (auto)antigeny, superantigeny. Zmeny v cytokinovej sieti, Th1, Th2 a Th7 sprostredkovane autoimunitne choroby. Uloha reglacnych T-lymfocytov. Autoimunita je spojena s T-lymfocytmi, zvacsa z dovodu zlej imunologickej tolerancie v tymuse. Autoimunita je prenositelna pomocou T-lymfocytov. Bolo pozorovane ze ochorenie moze byt liecene anti-CD4 protilatkami. Vacsina pripadov organo-specifickych autoimunitnych ochoreni sa vyvinulo ako dosledok self reaktivnych CD4+ lymfocytov. Analyza týchto lymfocytov ukazala ze autoimunita zavisi od balancie Th1/Th2, pricom Th1 su zodpovedne za navodenie autoimunity a Th2 su zodpovedne za antiautoimunitny ucinok. Na mnohych zvieracich modeloch bolo dokazane, ze prenos Th1 klonov do zdravej mysi vyvolalo autoimunitne ochorenie, a prenos Th2 nevyvolal ochorenie ale navyse posobil ochranne voci navodeniu autoimunity po naslednom prenose Th1. Pozorovalo sa ze aj prenos IL-4(podporuje vyvoj th2 a IFN-gama) pri sucasnom naockovani autoantigenu inhibovalo vznik autoimunitnej choroby. Naockovanie IL-12(podporuje vyvoj Th1) malo opacny ucinok – vznik autoimunitnej choroby. Taktiez sa pozorovala suvislost autoimunitnych procesov s urcitymi HLA alelami, hlavne pri ankylozujucej spondylitide(zaujimave ze narozdiel od ostatnych autoimunitnych ochoreni, toto postihuje v 90% muzov). Taktiez sa pozorovala spojitost AO s receptormi TCR. Uvolnenie sekvestrovanych antigenov moze vyvolat AO: pocas vyvoja tymocytov su prezentovane antigeny pritomne v tele a nasledne dochadza ku klonovej delecii tych ktore su self reaktivne. Sekvestrovane Ag su antigeny, ktore su neni prezentovane tymocytom(MBP-myelin basic protein, spermie, sosovka). Nasledkom urazu, infekcie dochadza k styku tychto sekvestrovanych antigenov s IS a vzniku autoimunitnej reakcie.

9. Geneticky zaklad autoimunitnych procesov. Autoimunita a hormony.

10. Imunopatogeneza a imunoterapia DM-1A organovo specificke autoimunitne ochorenie. Podstatou je destrukcia beta-buniek langerhansovych buniek pankreasu autoprotilatkami, to vedie k znizenej tvorbe inzulinu a hypoglykemii. Za destrukciu beta-buniek je zodpovednych viacero faktorov. Najprv aktivovane T-lymfocyty infiltruju ostrovceky pankreasu a zacnu atakovat inzulin produkujuce bunky. Pocas tejto reakcie su produkovane cytokiny: IL-1, IFN-gama, TNF-alfa. Infiltracia T-lymfocytmi(CD4+ a CD8+) a nasledna aktivacia makrofagov sa oznacuje ako inzulitida, potom nasleduje tvorba cytokinov a autoprotilatok, co vedie k bunkami sprostredkovanej oneskorenej hypersenzitivnej reakcie. Potom nasleduje destrukcia beta-buniek cytokinovou odpovedou a enzymami produkovanymi makrofagmi. Autoprotilatky mozu prispievat k destrukci aktivaciou komplementovej lyzi buniek alebo ADCC. Jedna teoria predpoklada ze IDDM je autoimunitny proces v ktorom imunitny system napada virusom infikovane bunky spolu s beta-bunkami pankreasu. Predpoklada sa ucast Coxackie virusu. Predpoklada sa aj ucast HLA systemu v navodeniu autoimunity. Beta bunky exprimuju MHC-2 molekuly a produkuju aj kostimulacne signaly, co poukazuje ze su schopne prezentovat autoantigeny CD4+ lymfocytom. Mnozstvo autoantigenov bolo identifikovanych pri autoimunitnom diabete(inzulinovy receptor, glutamatdekarboxylaza, proteiny podielajuce sa na transporte inzulin obsahujucich granul, inzulin). Predpoklada sa ze beta-bunky su nicene skor cytotoxickymi t-lymfocytmi ako protilatkami. Predpoklada sa aj geneticka uloha – HLA-DR3, HLA-DR4, HLA-DQ(DM-1 je polygenove ochorenie, mnozstvo genov prispieva k jeho vzniku), ale hlavne faktory prostredia. Etiologia nie je jasna, predpoklada sa imunologicky povod, spojenie so stravou, hlavne ovplyvnovanim crevnej flory a crevnej permeability. Taktiez je znama spojitost medzi konzumaciou psenice a nastupom DM-1. Pozroovalo sa ze zvysene podavanie vitaminu D pocas 1. roka zivota znizuje riziko vzniku DM-1. Na odlisenie od DM-2 sa robia testy protilatok: GADA(glutamat decarboxylase antibodies), ICA(islet cell antibodies), IA-2(insulinoma-associated autoantibodies). Takiez niektore lieky mozu sposobit DM-1. Prevencia: DiaPep277 – fragment proteinu HSP60, prepina z odpovede th1 na odpoved th2, sposobuje spomalenie nicenia beta-buniek. Intranazalny inzulin – vstadiu klinickeho testovania, bolo pozorovane ze podanie inzulinu do imunneho tkaniva v nosnej dutine vyvolava shift z th1 do th2. TNF-alfa pomaha imunitnemu systemu rozlisit self a nonself. Ludia s DM-1 maju nedostatok TNF-alfa. Podanie BCG(bacillus calmete guerin) sposobi zvysenie TNF-alfa, ktore zabija biele krvinky niciace beta-bunky a zlepsuje stav DM-1. Je to v stadiach klinickych testov. Diamyd – injekcia autoantigenu GAD65 majuceho vplyv na DM-1 sposobi oneskorenie destrukcie beta-buniek. Manazment: podavanie inzulinu, imunosupresiva, transplantacia pankreasu, transplantacia ostrovcekov pankreasu.

11. Imunopatogeneza a imunoterapia reumatoidnej artritidy autoimunitne systemove ochorenie, casto postihujuce zeny vo veku 40-60 rokov. Hlavnym priznakom je chronicky zapal klbov, hoci hematologicky, kardiovaskularny a respiracny system su taktiez casto postihnute. Mnozstvo jedincov s reumatoidnou artritidou tvori autoprotilatky, ktore sa viazu na fc oblast IgG protilatok. Reumatoidny faktor je vlastne IgM protilatka a vazbou na IgG vznikaju cirkulujuce komplexy IgG-IgM, ktore sa ukladaju v klboch. Tieto komplexy aktivuju komplement, co vedie k vzniku 3.typu hypersenzitivnych reakcii a to vedie k chronickemu zapalu klbov. Reumatoidny faktor ma skor prognosticky ako diagnosticky vyznam. Vyskytuje sa pri pokrocilejsom ochoreni. Mozu byt zvysene ANA protilatky, v aktivnej faze ochorenia je zvysene CRP(to umoznuje odlisit reumatoidnu artritidu od SLE, pri SLE je CRP normalne). Mediatorom su CD4+ t-lymfocyty, ktore aktivuju makrofagy. Predpoklada sa mikrobiologicky agens(molekulove mimikri – zhoda mikrobialnych antigenov s ludskymi antigenmi) alebo mnoho autoantigenov(kolagen 2.typu, HSP) aktivujucich CD4+T-lymfocyty. Mnozstvo zapalovych mediatorov je produkovanych v klbovej synovii. Pricom ustredna uloha sa pripisuje TNF-alfa, inhibicia tohto cytokinu neutralizujucimi protilatkami znizuje produkciu vacsiny zapalovych mediatorov. Uloha reumatoidneho faktoru je skor pri extraartikularnej manifestacii – ako napr. vaskulitida. Je zvysena spojitost medzi jedincami s HLA-DR1 a HLA-DR4 so zvysenym vyskytom reumatoidnej artritidy. Hlavnou komplikaciou RA je dizabilita z dovodu poskodenia klbov. Vaznou dlhotrvajucou komplikaciou je amyloidoza s potencialne fatalnym renalnym poskodenim. Na znizenie bolesti sa pouzivaju NSAID. Medzi lieciva znizujuce poskodenie klbov patria metotrexat a sulfasalazin. Taktiez sa pouzivaju kortikosteroidy podavane lokalne do klbu. Monoklonove protilatky proti TNF-alfa a CD4+ lymfocytom.

12. Imunopatogeneza a imunoterapia sclerosis multiplex a myastenia gravis Sclerosis multiplex- systemove ochorenie. Najcastejsie neurologicke ochorenie. Priznaky mozu byt mierne: oslabnutie koncatin, alebo tazke ako paralyza alebo strata zraku. Najcastejsie postihuje ludi medzi 20-40r. Pricinou je tvorba autoprotilatok, ktore participuju v tvorbe zapalovych lezii pozdlz myelinovej posvy nervovych vlaken. Cerebrospinalna tekutina pacientov s aktivnou SM obsahuje aktivovane T-lymfocyty, ktore infiltruju mozgove tkanivo a sposobuju charakteristicke zapalove lezie, poskodzujuce myelin(T-lymfocyty su namierene proti antigenom myelinu). Nasledkom poskodenia myelinoej posvy vznikaju mnohe neurologicke problemy. Zeny su postihnute 2-3 krat castejsie ako muzi. Ochorenie je castejsie na severnejsej hemisfere ako na juznejsej(cim sa predpoklada zlozka prostredia na vzniku ochorenia, cim viac slnka tym viac vitaminu D a tym mensie riziko Sclerosis multiplex). Taktiez ma vyrazny vplyv dedicnost. Pricina nie je jasna, predpoklada sa, ze infekcia niektorymi virusmi(morbilli) moze predisponovat osobu na vznik S, geneticky faktor. V mozgu sa vyskytuju plaky. Autoantigeny: MBP(myelinovy bazicky protein), PLP, MOG, MAG, alfabeta-krystalin. Mechanizmus: T-lymfocyty sa aktivuju na periferii, polarizacia do Th1 subpopulacie -> aktivovane T-lymfocyty prestupuju cez hematoencefalicku barieru -> reaktivacia T-lymfocytov v CNS -> synteza prozapalovych cytokinov: IFN-gama, TNF -> synteza protilatok -> aktivovane makrofagy a protilatky s komplementom atakuju myelin. IFN-gama – ulahcuje vstup T-lymfocytov do CNS, zvysuje expresiu HLA-2. Neuropeptid Y – znizuje polarizaciu do Th1(Neuropeptid Y sa vyskytuje v znizenom mnozstve v CNS a CSF). Terapia: IFN-beta(znizuje expresiu HLA-2 v monocytoch a astrocytoch, znizuje syntezu IFN-gama a TNF). NATALIZUMAB. Myastenia Gravis- organovo specificke autoimunitne ochorenie. Autoreaktivne protilatky sa viazu na receptor pre Acetylcholin v nervovosvalovej platnicke cim blokuju vazbu Acetylcholinu a taktiez indukuju komplementom sprostredkovanu lyzu buniek. Vysledkom je progresivne oslabnutie svalstva. Nakoniec protilatky znicia bunky obsahujuce dane receptory. Skore znaky ochorenia zahrnaju padanie viecok. Pri liecbe sa pouziva odstranenie thymusu. 5.typ hypersenzitivnych reakcii – inhibicny. Protilatky proti alfa-retazcu acetylcholinoveho receptora. Na neuromuskularnej platnicke su aj protilatky aj komplement. T-lymfocyty indukuju imunitnu odpoved proti alfa-retazcu => to vedie k tvorbe protilatok. Terapia: inhibitory acetylcholinesterazy, tymektomia(u mladych), kortikosteroidy ->imunosupresiva -> IVIG(intravenozne imunoglobuliny).

13. Imunopatogeneza a imunoterapia celiakie Celiakia, inak nazyvana na gluten citliva enteropatia vznikajuca ako dosledok imunologickej hypersenzitivity na potravou prijaty gluten u geneticky predisponovanych jedincov. Celiakia sa najviac vyskytuje u Europanov a najmenej u Cinanov a Afro-karibcanov. Vinnikom je gluten(skupina proteinov vyskytujucich sa v obilninach – zito, psenica, jacmen). Konkretne gliadin. Je to autoimunitne ochorenie. Po kontakte s gliadinom, enzym tkanivova transglutaminaza pozmeni gliadin, a imunitny system cross-reaguje s tkanivom tenkeho creva, sposobujuc zapalovu reakciu. Zapal sposobuje atrofiu villov, cim dochadza k poruche az strate schopnosti absorbovat ziviny(co sa deje pomocou villov). Jedinou ucinnou liecbou je glutenova dieta. Je spojitost medzi HLA-DQ2, DQ8 a celiakiou. Avsak dedicnost danej alely neznamena vznik celiakie, celiakia je multifaktorialne ochorenie. HLA-DQ2 a DQ8 patria do skupiny APC a ich ulohou je rozlisovat self a nonself, ich prepisom vznikaju receptory, ktore maju velmi silnu vazbovost na gliadin. Intraepitelialne su vyrazne zvysene T-lymfocyty exprimujuce hlavne gama/delta TCR receptor. Priznaky su rozne: malabsorbcia, unava, anemia, strata hmotnosti, bolest kosti. Ucinna diagnoza: jejunalna biopsia. Imunologicke testy: 1. protilatky proti glutenu a extraktom gliadinu, 2. testy na pritomnost protilatok vyvolane pritomnostou glutenu v potrave, ktore cross reaguju na spojivove tkanivo ako je endomysium a retikulin. Imunologicke charakteristiky celiakie: IgA protilatky proti endomysiu, IgA, IgG protilatky proti gliadinu, infiltracia mukozy imunokompetentnymi bunkami, geneticke faktory. Liecba: bezglutenova dieta, ak stale pretrvava tak: steroidy, imunosupresiva(azatioprin), geneticka uprava obilnin, Inhibicia zonulinu(endogenny signalny peptid ktory zvysuje prezentaciu gliadinu imunintmemu systemu,

14. Imunopatogeneza a imunoterapia m. Crohn Autoimunitne ochorenie. Moze postihnut ktorukolvek cast GITu od ust po anus, pricom najcastejsie postihuje ileokekalnu oblast. Diagnoza sa robi endoskopiou, biopsiou alebo radiologicky. CRP sluzi na monitorovanie priebehu liecby a stavu ochorenia. Zapal je granulomatozny, postihujuci celu stenu(transmuralny). Cytokinovy profil: Th1, novsie pozorovania poukazuju skor na zvysene mnozstvo TH17(pomocne t-lymfocyty produkujuce IL-17). Transmuralny zapal obsahuje: lymfocyty, plazmaticke bunky, eozinofily. V porovnani s normalnym crevom je vyrazna expresia MHC-2 molekul. So zhorsujucim sa ochorenim nastava ulceracia so stratou poharikovych buniek. Ako pricina sa predpoklada neprimerana reakcia na intraluminalne mikroorganizmy, faktory prostredia(fajcenie, antikoncepcia) ale aj dedicnost., ale aj mikroorganizmy ako napr. Mycobacterium avium spp. Predpoklada sa aj porucha prirodzenej imunity, co sa telo snazi kompenzovat zosilnenou adaptivnou imunitou. Novsie hypotezy davaju za hlavnu pricinu poruchu prirodzenej imunity skor ako poruchu adaptivnej. Testy ASCA(antisaccharomyces cerevisiae antibodies) a ANCA(antineutrophil cytoplasmic antibodies) sluzia na odlisenie crohnovej choroby od ulcerativnej kolitidy. Liecba: neexistuje. Pouzivaju sa antibiotika proti mikroorganizmom(aby sa zapal este nezosiloval) a lieky na znizenie zapalu(aminosalicylaty, kortikosteroidy). Medikamenty pouzivane na liecbu symptomov crohnovej choroby: 5-asa, prednizon, imunomodulatory(azatioprin, merkaptopurin, metotrexat, infliximab, adalimumab, certolizumab, natalizumab. Hydrokortizon by sa mal pouzivat pri tazkych atakoch crohnovej choroby. Chirurgicky zakrok sa nepouziva na liecbu ale len na odstranenie komplikacii(fistuly, obstrukcie).

15. Imunopatogeneza a imunoterapia m. Graves organovov specificke autoimunitne ochorenie. Pricina nie je znama a liecba taktiez. Produkcia hormonov stitnej zlazy je regulovana produkciou TSH v adenohypofyze. Vazba TSH na bunky stitnej zlazy sposobuje uvolnenie hormonov stitnej zlazy. Pri tomto ochoreni sa tvoria autoprotilatky, ktore sa viazu na receptory stitnej zlazy pre TSH a tym ju stimuluju, problem je v tom ze ju stimuluju neustale a nasledne uvolnovanie hormonov prestava byt regulovane. Vysledkom je mnozstvo hormonov stitnej zlazy v krvi, zvyseny metabolizmus, casto zvacsena stitna zlaza, protruzia ocnych bulbov(tento stav sa oznacuje ako tyrotoxikoza alebo hypertyroidoza). 10x castejsie postihuje zeny ako muzov. Stitna zlaza je infiltrovana T-lymfocytmi(CD4+ aj CD8+). Stitna zlaza moze byt zvacsena ale nemusi. Znaky: pritomnost cirkulujucich autoprotilatok proti antigenom stitnej zlazy. Zvysena prevalencia hyperplazie tymusu, ktora charakterizuje mnoho autoimunitnych chorob, asociacia s inymi autoimunitnymi ochoreniami(myastenia gravis, reumatoidna artritida, perniciozna anemia). Ako vinnik sa predpoklada mikroorganizmus a nasledna tvorba protilatok proti mikroorganizmu krosreaguje s receptormi stitnej zlazy(antigenova mimikri). Napr. Yersenia enterocolitica. Ale predpoklada sa aj geneticka predispozicia(HLA-DR3). Su zname 3 typy autoprotilatok proti TSH receptoru: 1. TSI – thyroid stimulating immunoglobins, tieto protilatky hlavne skupiny IgG ucinkuju ako dlhotrvajuce stimulanty stitnej zlazy, aktivuju bunky stitnej zlazy pomalsie ale dlhsie ako TSH 2. TGI – thyroid growth immunoglobulins – viazu sa priamo na TSH receptor a su zodpovedne za rast folikulov stitnej zlazy. 3. TBII – thyrotropin binding inhibiting immunoglobulins, tieto protilatky inhibuju spojenie TSH s jeho receptorom. Liecba: neexistuje. 1. chirurgicke odstranenie, 2. radioaktivny iod, 3. antithyroidne lieky(karbimazol, metimazol-blokuje biologicke spracovanie jodu, propyltiouracil).

16. Imunopatogeneza a imunoterapia psoriasis vulgaris – chronicka zapalova choroba koze. Prejavuje sa cervenymi, flakmi na kozi(loziska vacsie ako 1cm, lupiacou sa kozou). Tieto flaky su oblasti zapalu a nadmernej tvorby koze. Pri psoriaze su aj vrchne bunky koze s jadrami, co nie je normalne. Za normalnych okolnosti sa keratinocyty dastavaju na povrch za 28dni, pri psoriaze to je rychle a trva to 5 dni. U jednovajecnych dvojciat sa choroba vyvinie v rovnakom veku, ma rovnaky priebeh, zavaznost. Ako etiologicky agens sa predpoklada geneticky faktor, poranenia koze, stres, prestatie prijmu systemovych kortikosteroidov, fajcenie, chronicky alkoholizmus. Existuju 2 typy: 1.typ – postihuje ludi od 15 do 35rokov, ma typicke znaky autoimunitnej choroby(dedicnost, HLA-asociacia), 2.typ: 55-60rokov, nie je dedicna, nie je asociovana s HLA. Existuje dve teorie patogenezy: 1. prva teoria predpoklada ze primarna porucha je v keratinocytoch a ze zapalova infiltracia nastava z dovodu mediatorov produkovanych keratinocytmi. 2. teoria predpoklada ze proliferacia keratinocytov je sposobena bunkovou infiltraciou do dermis, a obzvlast T-zavislou imunitnou odpovedou proti neznamemu antigenu. Predpoklada sa aktivacia CD4+ ktore sa dostavaju do dermis a spustaju uvolnenie mnozstva cytokinov(obzvlast TNF-alfa). Vyskytuje sa najma medzi 15-30 rokom. Je menej caste v slnecnych lokalitach a u ludi s pigmentovanou kozou. Moze byt staticke, menit sa v priebehu alebo aj uplne zmiznut. Dokazy podporujuce imunopatogeneticku teoriu: vztah so streptokokovou infekciou, zhorsenie psoriazy u HIV, Odpoved na terapeuticke intervencie namierene proti T-lymfocytom: UV ziarenie, monoklonove protilatky, cyklosporin, tacrolimus). Znaky: exprimacia genov psoriatickej koze, ktore podporuju polarizaciu do Th17 subpopulacie, asociacia s HLA-cwb, predpoklada sa ze HLA-molekuly prezentuju endogenne peptidy v keratinocytoch alebo dendritickych bunkach, predpoklada sa aj aktivacia mikrobmi(streptokoky, stafylokoky). stimul ->aktivacia T-lymfocytov->derma->aktivacia keratinocytov->tie aktivuju bunky v derme. Moznosti terapie: Adalimubab(monoklonova protilatka proti TNF-alfa), oziarenie miesta UV ziarenim. Postup liecby: 1. nesteroidne maste a kremy, ak tie nezaberaju 2. UV ziarenie(riziko vzniku rakoviny koze), ak to neucinkuje systemova liecba(metotrexat, cyklosporin, retinoidy, najviac toxicka). Najnovsie: Vitamin D3: inhibuje tvorbu prozapalovych cytokinov(IL-1, IL-6, TNF, IL-12), inhibuje aktivaciu NF-Kbeta, ktory je nevyhnutny pre aktivaciu mnohych transkripcnych faktorov. MOnoklonove protilatky: anti-LFA, receptory TNFp75, imunoadheziny: CTLA4(prirodny blokator kostimulacie T-lymfocytov), LFA3. MoPr anti -p40 – pri liecbe chorob na ktorych patogeneze sa podielaju 2 typy subpopulacii T-lymfocytov.

17. Imunopatogeneza a imunoterapia SLE systemove autoimunitne ochorenie, postihuje podstatne castejsie zeny(pomer 10:1 v porovnani s muzmi), hlavne vo veku 20-40rokov. Je charakterizovany: horuckou, slabostou, artritidou, vyrazkami na kozi, pleuritidou a poruchou obliciek. Postihnuti jedinci mozu produkovat autoprotilatky voci sirokej skupine tkanivovych antigenov, ako je DNA, histony, erytrocyty, trombocyty, leukocyty, faktory zrazania. Interakcia tychto autoprotilatok s ich specifickymi antigenmi produkuje rozne symptomy. Autoprotilatky specificke pre erytrocyty a trombocyty, mozu napr. Viest ku komplementom mediovanej lyze, co vedie k hemolytickej anemii alebo trombocytopenii. Ked su imunokomplexy autoprotilatok s roznymi jadrovymi antigenmi deponovane v stene malych ciev, vyvinie sa 3. typ hypersenzitivnej reakcie. Komplexy aktivuju komplement, co vedie k poskodeniu steny ciev, vysledkom coho je vaskulitida a glomerulonefritida. Nadmerna aktivacia komplementu sposobuje zvysenie hladiny zloziek komplementu v sere: C3a a C5a, 3 az 4 krat viac ako normal. C5a zvysuje tvorbu CR3 receptorov v neutrofiloch, to vedie k ich agregaci a adhezii na endotel ciev, nasledkom coho vznika neutropenia a okluzia malych ciev, cim dochadza k poskodeniu okolitych tkaniv. Diagnostika SLE sa zaklada na dokaze antinuklearnych protilatok.

18. Imunodeficiencie – vseobecna charakteristika, klinicke priznaky, rozdelenie, predstavitelia jednotlivych skupin imunodeficientnych chorob

Delia sa na primarne(delia sa na ziskane alebo vrodene, vnutorny defekt: chybajuci enzym, chybajuci typ bunky, nefunkcny komponent) a sekundarne(na podklade nejakeho ochorenia: vzdy ziskane, lymfoidne malignity, infekcia napr. HIV, malnutricia, imunosupresivna liecba).

Primarna porucha tvorby protilatok: su skor ziskane ako dedicne, 1) kombinovane protilatkove imunodeficiencie – chyba viacero typov protilatko: a)docasna hypogamaglobulinemia v detstve, medzi 3-4 mesiacom, hlavne u predcasne narodenych deti, b) agamaglobulinemia viazana na X chromozom: caste pyogenne infekcie chlapcov medzi 4 mesiacom a 2 rokom. Chybaju zrele B-lymfocyty, pretoze chyba enzym Brutonova tyrozin kinaza, ktory je potrebny pre diferenciaciu pre-B lymfocytov na B-lymfocyty. Chybaju vsetky imunoglobuliny. b) hyper IgM protilatkova deficiencia: chyba v CD40L molekule na t-lymfocytoch, ktora sa viaze na CD40 na B-lymfocytoch a sposobuje prepnutie syntezy z IgM na IgG alebo IgA v B-lymfocytoch stimulovanych antigenom. c)ziskana hypogamaglobulinemia – inak nazyvana aj common variable immunodeficiency(CVID), typicke je velmi nizke serove IgG a IgA a normalne IgM a normalny pocet B-lymfocytov. Je najbeznejsou deficienciou protilatok. Liecba: nahradna imunoglobulinova terapia. 2.) selektivne protilatkove imunodeficiencie – deficiencia IgG2 – dolezite proti polyscharidovym antigenom, deficiencia spojena s castymi sepsami respiracneho traktu, pneumokokova septikemia, meningitida. Protilatkova odpoved proti proteinovym antigenom(virusy, toxoidy) suvisi s IgG1 a IgG3. U IgG protilatok pri deficiencii jednej podtriedy sa kompenzuje zvysenim druhej podtriedy, tym sa zakryva nedostatok ak sa zistuje len celkove IgG. Deficiencia podtried IgG sa casto objavuje s deficienciou IgA, vysledkom su plucne problemy. Selektivna IgA deficiencia: najbeznejsi primarny defekt specifickej imunity, velmi nizke IgA, s normalnymi ostatnymi IgA, jedinci s deficienciou su zdravi, pozorovane su problemy az pri transfuziach krvi, nedostatok moze suvisiet aj s protilatkami proti IgA. Poruchy pri Ig deficienciach: chronicke sepsy, GIT problemy(hnacky, anemie), autoimunitne ochorenia, artropatie, chronicke virusove infekcie, maligne ochorenia.

Kombinovane T- a B-bunkove imunodeficiencie: potlacenie T-bunkovej imunity je spojene s poruchou B-bunkovej imunity(z toho vyplyva kooperacia B a T – buniek pri tvorbe protilatok). – preto vsetky poruchy specifickej imunity okrem Ig deficiencii sa oznacuju ako kombinovane imunodeficiencie. Tieto deficiencie sa prejavuju hned pocas prvych mesiacov zivota. a) SCID – kompletna porucha funkcie T a B – buniek, prevladaju virusove a hubove infekcie nad bakteriovymi, casta chronicka hnacka, respiracne infekcie, mucnatka, lymfopenia, u deti je problem s vyvinom. Liecba: transplantacia kostnej drene, genova terapia(u niektorych SCID chyba ADA – adenozindeaminaza).

Primarne defekty nespecifickej imunity: prirodzena imunita je nevyhnutna pre specificku(komplement, fagocytoza vyzaduju bunky pokryte protilatkami). a) poruchy funkcie neutrofilov: moze byt znizenie poctu neutrofilov(neutropenia) alebo ich porusena funkcia. (normalny pocet neutrofilov sa lisi medzi laboratoriami, ale hodnoty su v hranicach: 2,5 – 7,5 x 10na9), neutropenia je castym vedlajsim ucinkom chemoterapie, Porucha funkcie: migracie, fagocytozy, intracelularneho zabijania(chronicka granulomatozna choroba – porucha tvorby baktericidnych kyslikovych radikalov pocas respiracneho burstu). Celkovo poruchy neutrofilov su spojene s rekurentnymi infekciami, uplne poruchy su casto smrtelne. Liecba: antimikrobialna.. b) deficiencia komplementu, casto je sekundarna nasledkom nadmernej spotreby jeho zloziek(napr. Pri SLE). Dedicne deficiencie su spojene s typickymi prejavmi(artralgia, glomerulonefritida, horucka, chronicka vaskulitida). C3 deficiencia: rekurentne bakterialne infekcie, deficiencie C5,6,7,8, properidin: rekurentne neiseriove infekcie, deficiencia C1 inhibitoru: najbeznejsia, sposobuje hereditarny angioedem. Sekundarne imunodeficiencie: su omnoho viac beznejsie ako primarne, napr. strata proteinov a s tym suvisiaca hypoproteinemia, hypogamaglobulinemia(nefroticky syndrom, enteropatia suvisiaca so stratou proteinov), nedostatocna synteza(podvyziva), lymfoproliferativne ochorenia,

19. AIDS – struktura HIV a interakcia medzi HIV a bunkami imunitneho systemu

AIDS je sposobene retrovirusom HIV-1. Ide o RNA virus, ktory obsahuje reverznu transkriptazu, umoznujucu prepis z virusovej RNA do dvojvlaknovej DNA(pri tomto procese vznika mnozstvo chyb a to je aj dovod liekovej rezistencie a podlahnutelnosti imunitneho systemu). Takto vzniknuta DNA je zakomponovana do genomu infikovanej bunky a zostava latentna. Po reaktivacii danej DNA(transkripcnymi faktormi najma NF-kapabeta, ktory je potrebny pre tvorbu lymfocytov) a prepise do mRNA(tie su rozdelene na mnozstvo malych casti) sa uvolnuju virusove castice(ktore sa tvoria z usekov RNA vzniknutych prepisom DNA, a obsahuju virusovu informaciu, ktora je tvorena genmi: gag, pol, env) pucanim cez povrch(obal virusu HIV vznika z membrany hostitelskej bunky a modifikuje sa zaclenenim virusovych glykoproteinov) do vonkajsieho prostredia bunky. HIV vstupuje do buniek spojenim virusoveho glykoproteinu virusoveho obalu(gp120) na specificky receptor na povrchu(CD4 molekula, ale aj chemokinovy receptor CCR5 a CXCR4) a nasledne fuziou virusoveho lipidoveho obalu(umoznuje to gp41) a cielovej bunky. Nasledne dochadza k vstupu virusovej kapsidy do bunky spolu s reverznou transkriptazou a inymi virusovymi enzymami. Kazda bunka nesuca CD4 antigen moze byt infikovana(Th-lymfocyty, v malom mnozstve sa vyskytuje aj na makrofagoch a dendritickych bunkach). AIDS je spojene s ubudanim poctu CD4+T-lymfocytov. Zostavajuce pomocne Th-lymfocyty aktivuju po kontakte s virusom CD8+T-lymfocyty, NK-Bunky, makrofagy. Ale kedze virus sa replikuje enormnou rychlostou, kedy vznika velke mnozstvo novych mutacii, IS nestiha odpovedat na mnoziaci sa virus a nove varianty virusu. Navyse HIV ma vnutorne nestabilne epitopy, na ktore sa protilatky viazu velmi slabo. Primarna infekcia HIV virusom vedie k tvorbe protilatok proti proteinom virusoveho obalu a jadra, ktore sluzia na dokaz HIV infekcie. Su namierene proti proteinom obalu(gp41, gp120) a su detegovatelne pocas vacsiny zivota infikovaneho jedinca. Avsak nepritomnost protilatok nedokazuje nepritomnost HIV, ktory moze byt v takom pripade detegovany PCR.

20. AIDS – dopad infekcie virusom HIV na imunitny system a cely organizmus. Klasifikacia jednotlivych stadii.

Imunodiagnosticke a terapeuticke moznosti. AIDS je koncove stadium infekcneho ochorenia sposobeneho virusom HIV. Objavene v roku 1985. Prenos HIV: heterosexualne(70%), IV drogove zavislosti(10%), pediatricky-napr. Matky nakazene HIV- len 20% deti HIV pozitivnych matiek ziska HIV(10%), spojene s krvnymi produktmi(2%). Prenos: i ked HIV je sucastou mnohych oblasti tela, len v niektorych sa nachadza v dostatocnom mnozstve aby sposobilo infekciu: semeno, krv, materske mlieko, cervikalne sekrecie – boli dokazane ze su infekcne. Prenos: krv, semeno, krvne produkty(velmi zriedka, robi sa screening a faktor VIII je teplom osetreny aby sa inaktivoval kazdy mozny virus. HIV prechadza placentou(avsak to ze dieta ziska takto HIV od matky neznamena ze ho ma, robi sa PCR na dokaz virusu). Ochorenia sposobene HIV: akutne glandularne ochorenie podobne horucke(docasne, niekolko tyzdnov pred serokonverziou). Potom obdobie bez symptomov(do 10 rokov, jeho dlzka zavisi od mnohych faktorov: genetika, tehotenstvo, opakovana stimulacia roznymi antigenmi, niektori jedinci maju pocas tohto obdobia pretrvavajucu asymptomaticku generalizovanu lymfadenopatiu, ini maju rozne autoimunitne ochorenia). Najdolezitejsim prognostickym faktorom je viralny load(koncentracia HIV-RNA v krvi). Medzi hlavne klinicke manifestacie AIDS patria tumory: Kaposiho sarkom je najbeznejsi, oportunne infekcie(pneumocystis carinii pneumonia), neurologicke ochorenia – demencie(HIV je neurotropny), lymfomy(HIV je taktie lymfotropny). Prezivanie pacientov po diagnostikovani AIDS bez pouzitia antivirusovej terapie je do 3 rokov. Pocas ochorenia dochadza k poklesu CD4+ lymfocytov, zatial co CD8+ supresorove/cytotoxicke stupaju, pricom moze klamat ze celkovy pocet T-lymfocytov zostava normalny. Pri poklese CD4+ lymfocytov pod 200 na mikroliter dochadza k strate bunkovej imunity. Terapia: vakciny su problemove(mnoho mutacii virusu v priebehu ochorenia, HIV obal je slaby imunogen). Na inhibiciu replikacie sa pouziva inhibicia aktivity reverznej transkriptazy, purinove a pyrimidinove analogy(zidovudin), inhibitory proteazy(inhibuju stavbu novych infekcnych virusov). Sucasnou terapiou je HAART(highly active antiviral therapy – ta sa sklada z troch zloziek, pricom dve tvoria nukleozidove analogove inhibitory reverznej transkriptazy + inhibitor proteazy alebo nenukleozidovy inhibitor reverznej transkriptazy). Boli skusane IL-2, interferony, transplantacia kostnej drene. Bez antiretrovirusovej terapie je priemerny cas od infekcie HIV po vznik AIDS okolo 9-10 rokov. A priemerna doba prezivania po vzniku AIDS je okolo 9 mesiacov. Mozne vizie terapie do buducnosti: abzym(katalyticka monoklonova protilatka, bola vytvorena protilatka, ktora sa viaze na gp120 – ten sa nemeni a HIV sa nim prichytava na T-lymfocyt, abzym tento glykoprotein stiepi a nasledne sa odpoji a stiepi aj ine(virus je inertny nema sa cim prichytit na T-lymfocyt), 1 abzym moze znicit az tisicky HIV virusov) – v stadiu klinickych pokusov(8/2010). Retrocyklin – je gen ktory je nefunkcny u cloveka, ukazalo sa ze jeho produkt inhibuje vstup HIV-1 do bunky. (8/2010). Bolo pozorovane, ze po transplantaci kostnej drene obsahujucej CCR5-Δ32

molekulu(jedinci ktori ju obsahuju su rezistentni voci HIV), jedinec ktory mal HIV predtym, ho po urcitej dobre po transplantacii nemal(8/2010). Existuje teoria ze AIDS vzniklo pripravou Poliovakciny v simpanzoch – OPV-AIDS hypoteza. Stadia HIV: 1. inkubacne stadium – asymptomaticke, 2-4 tyzdne, 2. stadium – akutna infekcia – okolo mesiaca, horucka, lymfadenopatia.. 3.stadium – slabe alebo ziadne symptomy, moze trvat od 2 mesiacov do 20 rokov, 4. stadium – AIDS – nakazeni zomiera na nasledok oportunnych infekcii. HIV test(najpr elisa na dokaz protilatok proti hiv-1, ak pozitivna tak znova, ak znova pozitivna tak western-blot alebo ifa a az potom je hiv pozitivny)

21. Nomenklatura transplantacii. Mechanizmy rejekcie transplantovaneho tkaniva a organu. Vynimky z rejekcie Transplantacia znamena prenos buniek, tkaniv, organov z jedneho miesta na druhe. Pricom prenasane tkanivo sa oznacuje ako graft. Prva uspesna transplantacia ludskych obliciek sa uskutocnila v Bostone medzi dvoma identickymi dvojickami v roku 1954. Dnes sa so zvysujucou uspesnostou transplantuju: oblicky, pankreas, srdce, pluca, pecen, kostna dren, rohovka medzi neidentickymi osobami. Autograft- transplantacia casti tela z jedneho miesta na druhe(koza, cievy), Izograft- prenos medzi genetickymi zhodnymi jedincami(monozygotne dvojicky), Allograft- prenos medzi genetickymi odlisnymi jedincami jedneho druhu, Xenograft- prenos medzi genetickymi rozdielnymi jedincami rozdielnych druhov-transplantacia zo zvierat-dnes sa vyrazne zvazuje vzhladom na nedostatok organov. Transplantacia alograftu: transplantovana koza je rychlejsie odvrhnuta ako srdce alebo oblicky, pri opakovanych transplantaciach sa skracuje cas za ktory sa organ odvrhne, za rejekciu alograftu su zodpovedne CD4 aj CD8 lymfocyty(pricom CD4 vyraznejsou mierou). Tkaniva, ktore su antigenne podobne a nevznika na ne rejekcia sa oznacuju ako histokompatibilne. Antigenne rozdielne a vyvolavajuce rejekciu – histoinkompatibilne. Za rejekciu su zodpovedne najma HLA-molekuly, ktore su kodovane HLA geny, tie sa prenasaju z rodicov na potomstvo ako celok – haplotypy. Pri transplantaciach sa zistuje zhoda v ABO systeme, HLA-systeme. Nezhoda v HLA-1 suvisi s dlhsim prezivanim transplantatu ako nezhoda v HLA-2, kedy je rejekcia vyrazne rychlejsia. HLA zhoda je dolezita hlavne pri transplantaciach drene a obliciek, transplantacia srdca a pecene umoznuje prezivanie pri vacsej nezhode v HLA. Rejekcia pozostava z dvoch faz: 1. stadium senzibilizacie: CD4 a CD8 lymfocyty rozpoznavaju alloantigeny exprimovane na bunkach cudzieho graftu a proliferuju v odpoved. Odpoved je na MHC ale aj na minor histocompatibility complex(geny nepatriace do MHC kodujuce antigeny). Na minHC je slabsia odpoved ale ked sa zkombinuje nezhoda moze byt silnejsia. Klucovu ulohu hra aktivacia CD4 lymfocytov. 2. efektorove stadium: Mnozstvo mechanizmov participuje v rejekcii alograftu. Najcastejsimi su bunkami sprostredkovane rejekcie zahrnujuce delayed type hypersenzitivity a CTL bunkami sprostredkovanu cytotoxicitu, menej castymi mechanizmami su cytotoxicita sprostredkovana komplementom, protilatkami alebo ADCC. Znakom rejekcie graftu je infiltracia T-lymfocytmi a makrofagmi do graftu. Dolezitu hru hraju cytokiny produkovane Th bunkami: IL-2, TNF-beta, IFN-gama. IL-2 aktivuje CTL. IFN-gama hra dolezitu ulohu vo vyvoji DTH reakcii, tym ze podporuje influx makrofagov do graftu a ich aktivaciu v podstatne destrukcnejsie bunky. TNF-beta ma priamy cytotoxicky ucinok na bunky graftu. IFN-alfa, beta, gama, TNF-alfa, beta zvysuju expresiu MHC-1 a IFN-gama zvysuje expresiu aj MHC-2. Pocas rejekcnej reakcie sa tvoria vo zvysenej miere tieto cytokiny a to vedie k exprimacii MHC-2 molekul aj na inych bunkach ako dendritickych, cim sa vyrazne zvysuje cytotoxicke posobenie. Typy rejekcie: hyperakutna – do 24h(nasledkom existencie uz vytvorenych protilatok po opakovanych transplantaciach alebo transfuziach, podobne xenotranplantaty su hyperakutne rejekovane, na vytvorene protilatky sa viaze komplement ktoreho zlozky atrahuju neutrofily a tie destruuju cievy), akutna – do tyzdnov(nasledkom vyraznej infiltracie makrofagov a lymfocytov, hlavne Th, vyssie opisana), chronicka – mesiace az roky(vyvija sa po ustupeni akutnej reakcie, bunkami aj protilatkami mediovana, pouzitim imunosupresiv sa oddaluje ale neda sa jej predist). Imunotolerancia alograftu: su struktury ktore neobsahuju aloantigeny a tym nevyvolavaju imunitnu odpoved(srdcove chlopne, chrupavka). Dalej v pripade transplantacie na privilegovane miesto, s ktorym nema imunitny system kontakt a tym nedochadza k vzniku imunitnej odpovede. Privilegovane miesta: predna komora oka, rohovka, maternica, testes, mozog(odeleny HEB), predpoklada sa ze aj tymus. Tieto miesta neobsahuju lymfaticke cievy a taktiez nemusia obsahovat normalne cievy. Predpoklada sa ze aj ak je novorodenec vystaveny novym antigenom, v dospelosti je schopny tieto antigeny prijat bez rejekcie.

22. Transplantacia obliciek a transplantacia kostnej drene Transplantacia obliciek: je najcastejsie transplantovany organ. Oblicky mozu pochadzat z kadaverov ale aj od pribuznych, kedze jedinec je schopny prezit s jednou oblickou. Je to jednoduchsi vykon ako transplantacia srdca alebo pecene. Zhoda krvi a HLA je vyhoda, pretoze oblicka je vysoko-vaskularizovana. Nevyskytuju sa ziadne specialne problemy, ktore podporuju rejekciu, riziko GVHD reakcie velmi nizke. Pri transplantacii obliciek su dva caste problemy: 1. nedostatok darcov 2. zvysujuce sa mnozstvo senzibilizovanych jedincov(nasledkom opakovanych transplantacii obliciek). Po opakovanej transplantacii sa vytvoria protilatky a aktivuju sa celularne mechanizmy, a ak dalsia oblicka obsahuje zhodne alebo cast zhodnych antigenov dochadza k jej rejekcii. Casto sa pouzivaju imunosupresiva. Transplantacia kostnej drene: je 2. najcastejsou po oblickach, pri nemalignych alebo malignych ochoreniach oblicky. Leukemia, lymfomy, talasemia major, aplasticka anemia, imunodeficiencie(SCID). Kostna dren sa ziskava zo ziveho darca viacnasobnymi aspiraciami. Recipient kostnej drene je pred aspiraciou kostnej drene imunosuprimovany. Leukemicky pacienti su bezne oziareny a podava sa im cyklofosfamid. Rejekcia graftu je velmi zriedkava. Je potrebna zhoda v ABO a HLA. Pretoze darcova kostna dren obsahuje imunokompetentne bunky, moze nastat GVHD reakcia(graft odmietne hosta). Vyskytuje sa u 50-70% ludi. Vyvija sa ked darcove T-lymfocyty rozpoznaju hostove alloantigeny. T-lymfocyty sa diferencuju a zacnu tvorit cytokiny, cim vznika zapalova reakcia v kozi, GITe a peceni. V tazkych pripadoch moze GVHD reakcia vyustit do exfoliativnej dermatitidy, GIT krvacania alebo zlyhania pecene. Viacere metody sa pouzivaju na predidenie GVHD reakcii: podanie cyklosporinuA a metotrexatu recipientovi pred transplantaciou, aby sa inhibovala imunitna reakcia darcovych buniek. Alebo sa podavaju pred transplantaciou darcovi monoklonove protilatky proti T-lymfocytom.

23. Mechanizmy vyvoja nadorov(fyzikalne, chemicke a biologicke faktory, onkogeny). Efektorove mechanizmy protinadorovej imunity Chemicke latky(DNA-alkylacne cinidla, aromaticke uhlovodiky, metylcholantren-silny karcinogen-pouziva sa v studiach karcinogenezy na navodenie umelej karcinogenezy) a fyzikalne(ionizujuce ziarenie, ultrafialove svetlo), biologicke(onkogenne virusy) mozu sposobit mutaciu a nekontrolovane delenie bunky. Indukcia maligneho procesu chemickymi alebo fyzikalnymi sa zda ze zahrna mnohopocetne kroky, minimalne 2 procesy: 1. iniciacia- zmeny v genome 2. promocia- promotery stimuluju bunkove deleniu a to vedie k malignemu procesu. Prikladom moze byt: xeroderma pigmentosum. Toto ochorenie je sposobene chybou v gene, ktory enkoduje enzym opravujuci DNA nazyvany – UV-specificka endonukleaza. Jedinci s tymto ochorenim nie su schopny opravovat mutacie vyvolane UV ziarenim a vznikne u nich rakovina koze. Mnozstvo DNA a RNA moze taktiez indukovat nadorove ochorenie. Dva najznamejsie polyoma a SV40. Tieto sa zakorporuju do DNA napadnutej bunky a vyvolaju jej malignu transformaciu. Niektore RNA-virusy- retrovirusy su nositelmi onkogenov – „rakovinovych genov“ . Protoonkogen je gen normalne pritomny v bunke, zvacsa su to geny kodujuce proteiny regulujuce bunkovy rast a diferenciaciu. Mutaciou sa mozu zmenit na onkogeny. Homeostaza v normalnom tkanive je udrzovana vysoko-regulovanym procesom medzi proliferaciou a bunkovou smrtou. Narusenim tejto rovnovahy vznikaju nadory. Vyznamnymi regulatormi bunkovej proliferacie a bunkovej smrti su protoonkogeny a tumor-supresorove geny. Indukcia bunkovej proliferacie: protoonkogeny indukuju proliferaciu buniek. Niektore z tychto proteinov ucinkuju ako rastove faktory alebo receptory pre rastove faktory. Ine enkoduju napr. druhych poslov. Inhibitory bunkovej proliferacie: tumorsupresorove geny- Rb,p53 enkoduju proteiny, ktore inhibuju nadmernu bunkovu proliferaciu. Ich mutaciou sa bunka nekontrolovane deli. Mutacia v p53 je najcastejsou pricinou nadorov. Regulacia progamovanej bunkovej smrti – apoptozy- geny kodujuce proteiny regulujuce apoptozu. Tu patri bcl-2, ktory inhibuje apoptozu, napr. EBV obsahuje gen homologny s EBV. Aktivacia protoonkogenov alebo maligna transformacia moze byt aj dosledkom translokacie chromozomov(mnozstvo lymfomov a leukemii B a T lymfocytov obsahuje translokacie protoonkogenov do genov imunoglobulinov alebo . Indukcia rakoviny je viacstupnovy proces: priklad rakovina hrubeho creva: najprv sa vyvinie adenom(benigny), tento rastie a nastava jeho dezorganizacia. Tieto morfologicke zmeny koreluju so stratou alebo inaktivaciou 3 tumor supresorovych genov(APC, DCC a p53) a aktivaciou onkogenu(K-ras). Tumorove antigeny: Identifikovali sa 2 typy tumorovych antigenov: 1. pre tumor specificke transplantacne antigeny(TSTAs, vyskytuju sa len na nadorovych bunkach, nie na normalnych, vznikaju mutaciami a tvoria sa z nich proteiny, ktore su prezentovane MHC-1 molekulami ako cudzie a nasledne nicene Tc-lymfocytmi) 2. s tumorom spojene transplantacne antigeny(TATA, su to napr. embryonalne proteiny/alfafetoprotein, karcinoembryonalny antigen/, proteiny ktore su normalne exprimovane vo velmi malych mnozstvach a nasledkom mutacii sa tvoria v podstatne vyssich/EGF receptor, p97-transferinovy rastovy faktor-umoznuje zvyseny vstup zeleza do bunky, MAGE-1 az MAGE-3 su asociovane s melanomom ). Robili sa pokusy, prenesenim mrtvych buniek nasledkom nadoroveho procesu do noveho jedinca v nich vznikla imunita voci tomuto tumoru. Problem je ten, ze pri tumoroch navodenych chemickymi karcinogenmi vznikaju rozdielne TSTAs, avsak pri navodeni onkogennymi virusmy zvacsa rovnake(polyoma virus). Nadorove antigeny indukuju humoralnu ale prevazne CTL-odpoved spojenu s prezentaciou tumorovych antigenov MHC-1. Avsak tato odpoved je nizsia, pretoze tumorove bunky vyrazne znizuju tvorbu MHC-1. Vyznamnu ulohu preto hraju makrofagy a NK-bunky. NK bunky su schopne sa viazat aj na protilatky naviazane na bunke a tym vyvolavat ADCC odpoved. Pozorovalo sa ze pri imunogennosti organizmu na nadory zohravaju vyznamnu ulohu aj HSP(heat shock proteins). Predpoklada sa ze viazu nadorove antigeny, nasledne ich dostanu do APC a ta ich prezentuje na povrchu(MHC-1). Na takyto antigen vznika velmi silna CTL odpoved. Prikladom je velmi zaujimava vakcina Oncophage, ktora ziskala v roku 2009 ocenenie ako najlepsia terapeuticka vakcina. Vyznamnu ulohu zohravaju aj makrofagy, ktore sa aktivuju bez prezentacie APC a posobia ako ADCC. Makrofagy lyzuju tumorove bunky(ROS) alebo pomocou produkcie TNF-alfa(antitumorovy cytokin). Imumna surveillance teoria: V roku 1900 Paul Erhlich tvrdil ze nadorove bunky sa v tele tvoria stale ale imunitny system ich rozpozna a znici. O 50 rokov neskor Lewis Thomas navrhol ze: Bunkami sprostredkovana imunita vykonava dohlad nad telom a zneskodnuje nadorove bunky. Podla tejto teorie rakovina vznika len ked nadorove bunky ujdu dohladu IS(ked je oslabeny…). Proti: mysi zbavene tymusu a tym bunkovej imunity nemali zvyseny vyskyt nadorov, zvierata naockovane velkymi a nizkymi davkami nadorovo zmenenych buniek vyvinuli nadorovy proces, zvierata naockovane strednymi nie.

24. Priciny uniku nadorovych buniek z dosahu imunitneho systemu. Imunoterapia metastatickeho procesu. Imunoterapia nadorov Antitumorove protilatky mozu zosilnit rast tumoru: viacero pokusov ukazalo ze antitumorove protilatky mozu zosilnit rast nadoru, predpoklada sa ze: komplex tumorove antigeny protilatky zabranuje vazbe CTL, NK bunkam a makrofagom. Pokial su v krvi pritomne protilatky CTL nie su schopne zabijat dostatocne nadorove bunky, az po vymyznuti zo sera sa situacia zmeni. CTL dokazu rozpoznat jedine komplex Antigen+MHC-1, nadorove bunky maju znizenu alebo uplne vymyznutu expresiu MHC-1 buniek. Aktivacia T-buniek vyzaduje 2 signaly: 1. vazba mhc-1-antigen vs. Lymfocyt, 2.B7 na APC a CD28 na T-lymfocyte. Obidva signaly su potrebne na proliferaciu IL-2 a proliferaciu T-lymfocytov. Pri nadorovych bunkach casto chyba kostimulacny aktivacny signal, cim vznika anergia na nadorove antigeny(to moze byt aj dovodom oslabenej imunitnej reakcie voci tumorom). Imunoterapia nadorov: bolo dokazane ze tumorova imunita moze byt zosilnena zabezpecenim ko-stimulacneho signalu potrebneho na aktivaciu CTL-prekurzorov(napr. Melanomove nadorove bunky boli transfekovane genom kodujucim B7 ligand, potom sa CTLprekurzory diferencovali do aktivnych CTL). Takto transkfekovane nadorove bunky genom pre B7 ligand sa mozu pouzit ako vakcina na indukciu CTL odpovede in-vivo. Zosilnenie APC aktivity: kultivacia mysacich dendritickych buniek v GM-CSF s nadorovymi fragmentmi, potom ich reinfuzia do mysi, aktivovala obe Th aj CTL specificke pre tumor. Ked sa mysi dostali nasledne do kontaktu so zivymi nadorovymi bunkami uz mali imunitu. Dalsie mozne postupy na rozsirenie prezentacnej schopnosti alebo mnozstva APC: kultivacia APC v GM-CSF, TNF-alfa a IL-4. Transfekcia tumorovych buniek genom pre GM-CSF, co by viedlo k zvyseniu prezentacnej schopnosti APC. Atenuovane kmene Mycobacterium Bovis(Bacillus Calmette-Guerin) a Corynebacteriu parvum mozu zosilnit protinadorovu imunitu(aktivuju makrofagy, zvysuju tvorbu cytokinov, kostimulacneho signalu B7, expresiu MHC-2). Cytokinova terapia moze zosilnit imunitnu odpoved na nadory: medzi cytokiny u ktorych sa ukazal antitumorova aktivita patria: IFN-alfa, beta, gama, IL-1, IL-2, IL-4, IL-5, IL-12, GM-CSF a TNF. Problemom tu zostava ze rozne kombimacie cytokinov(cytokinova siet) posobia v roznych kombinaciach rozne(supresivne alebo aktivacne). Dalsim problemom je lokalne podanie, pretoze systemove moze sposobit az ohrozenie zivota. Interferony: najviac preskumany je IFN-alfa. Denne injekcie IFN-alfa sposobili ciastocnu alebo uplnu regresiu viacerych tumorov. Vsetky tri zvysuju expresiu MHC-1, IFN-gama zvysuje expresiu navyse MHC-2 na makrofagoch. Inhibuju bunkove delenie normalnych aj nadorovych buniek. IFN-gama priamo alebo nepriamo zvysuje aktivitu TC-buniek, makrofagov a NK-buniek. TNF: TNF-alfa, beta maju priame toxicke ucinky na nadorove bunky, pricom neposkodzuju vlastne. TNF-alfa inhibuje angiogenezu nadorovych buniek cim ich zbavuje zivin a potrebnych latok. In vitro aktivovane LAK a TIL bunky: pri kultivacii lymfocytov vo vysokych koncentraciach IL-2 vznika velke mnozstvo aktivovanych lymfocytov, ktore su vysoko ucinne voci nadorovym bunkam, nazyvaju sa LAK-bunky(lymphokine activated killer cells). Pricom 90% LAK bunky tvoria NK-bunky, zvysok tvoria bunky s TCR-receptorom(t-lymfocyty). Pri podavani spat do jedinca sa podavaju s IL-2. Odobratim lymfocytov z nadoru a ich kultivaciou s IL-2 vznikaju TIL-bunky(tumor infiltrating lymphocytes). Maju vlastnosti podobne LAK bunkam, avsak maju vysoku ucinnost voci nadorom z ktorych boli odobrate a vyzaduju 100x nizsie koncentracie IL-2 ako LAK-bunky. Monoklonove protilatky: Levy pouzil antiidyotypovu monoklonovu protilatku proti B-lymfomu(vsetky maju rovnaky idyotyp), 4 inekcie tychto protilatok kompletne vyliecili pacienta. Nevyhody: pre kazdeho pacienta robit specialne protilatky-velmi drahe. CD20 antigen sa vyskytuje na normalnych aj nadorovych B-lymfocytoch, a monoklonove protilatky proti nemu sa stali zaujmom studii. Mnoho nadorov produkuje zvysene mnozstvo mnohych receptorov pre rastove faktory, ktore sa stali cielom pokusov s antitumorovymi monoklonalnymi protilatkami. Napr. Herceptin, co je monoklonova protilatka proti rastovym faktorom HER2/Neu pouzivana pri liecbe karcinomu prsnika. Immunotoxin- na toxin(napr. Diftericky) je naviazana protilatka proti tumoru, nasledne je pohlteny do bunky endocytozou a zabija nadorovu bunku(nie zdrave).

25. Antiinfekcna imunita – prehlad obrannych mechanizmov v boji proti bakteriam, virusom, parazitom a plesniam Virusove infekcie: prirodzena protivirusova imunita: IFN-alfa, IFN-beta, NK-bunky. IFN-alfa a beta vazbou na svoje receptory aktivuju syntezu proteinov rozkladajucich virusovu RNA a inhibujucich syntezu virusovy proteinov. Taktiez vazbou na NK-bunky zosilnuju ich antivirusove zabijanie. NK-bunkami sprostredkovane virusove zabijanie je taktiez zosilnene IL-12, ktory sa tvori skoro pocas virusovej infekcie. Vyznamnu ulohu v protivirusovej obrane v akutnej faze infekcie zohravaju protilatky(hlavne v zabraneni sirenia virusu), taktiez aj sekrecne IgA. Ked sa virusova DNA zakomponuje do hostovej prichadza na rad bunkova imunita(CD4+Tc, CD4+Th1, CD8+Tc)(v neskorej faze infekcie). Aktivovane Th1 produkuju IL-2, IFN-gama, TNF. IL-2 atrahuje prekurzory cytotoxickych lymfocytov. IFN-gama priamo navodzuje antivirusovy stav v bunke a taktiez aktivuje NK-bunky. Mnohe virusy maju vyvinute mechanizmy uniku imunite(protiinterferonove posobenie, inhibicia prezentacie antigenov/inhibiciou TAP/, ine znizuju mnozstvo MHC-1 a MHC-2, mnohe inhibuju komplement, menia svoje antigeny-influenza/hlavne povrchove Neuraminidazu a Hemaglutinin, Zmena moze nastat dvoma mechanizmamy:Antigenny drift-zahrna seriu postupnych nahodnych bodovych mutacii, ktore vyustuju do malych zmien HA a NA. Antigenny shift-objavenie uplne noveho subtypu obsahujuceho vyrazne inu HA a NA, protilatky sa viazu na HA a NA, ak nie je velka zmena ucinne su tie po minulom kontakte s influenza virusom/, sposobuju imunosupresiu/HIV, EBV/, napr EBV produkuje protein BCRF1 co je analog IL-10, ktory potlaca produkciu cytokinov Th1-lymfocytmi/IL-2, TNF, IFN-gama/. Bakterialne infekcie: Protilatkova imunita(vratane sekrecnej IgA) je vyznamna voci extracelularnym bakteriam a ich toxinom, spolu s komplementom a fagocytmi. Proti intracelularnym bakteriam zohravaju vyznamnu ulohu NK-bunky a DTH reakcia(za ktoru su zodpovedne cytokiny produkovane CD4+-bunkami – IFN-gama a IL-12, ktory aktivuje makrofagy, IL-12 aktivuje aj Th1-bunky). Prehnana imunitna odpoved moze prispiet k bakterialnej patogeneze, tu je prikladom endotoxin G- bakterii, ktory aktivuje makrofagy, tie vo vysokej miere produkuju IL-1, TNF-alfa, ktore mozu sposobit septicky sok. Prvokove infekcie: prvoky su jednobunkove a zvacsa rastu intracelularne. Malaria: protilatky/ktore su vsak kratko ucinne, kedze plazmodia sa rychlo antigenne menia/, predpoklada sa vysoka tvorba TNF/ktora je pravdepodobne pricinou typickych malariovych priznakov/. Trypanozomy: protilatky a nasledne fagocytoza a lyza komplementom. Leismaniaza: je prikladom roznej imunity u roznych jedincov. Vseobecne je na nu ucinny IFN-gama produkovany Th1. Parazitarne infekcie: mnohobunkove organizmy, vyskytujuce sa extracelularne. Schistozomiaza: bunkami sprostredkovana DTH reakcia,hlavne na vajicka, vznikaju granulomy. Pocas shistozomiazy sa objavuju zvysene antischistozomove IgE(th2 produkuju IL-4, ktory prepina B-lymfocyty na syntezu IgE, mastocyty(IL-3 a IL-4) a eozinofily(IL-5 stimuluje kostnu dren na tvoru eozinofilov). Eozinofily sa viazu na IgE protilatky naviazane na helminty a tvorbou bazickeho proteinu ich priamo zabijaju(ADCC). Tvorba protilatok IgE nie je dlhodoba a imunizacia je vysledkom aktivacie Th1-lymfocytov, ktore produkuju IFN-gama a atrahuju makrofagy. Boj proti plesniam: huby sposobuju povrchove, podkozne a hlboke(systemove) mykozy. Zdravi jedinci su odolni voci hubovym infekciam. K invazii dochadza az pri oslabeni IS, alebo pri poruseni prirodzeny barier(mukoza, koza). Hlavnu obranu voci systemovym mykozam predstavuje bunkami sprostredkovana imunita.

27. Prehlad najvyznamnejsich imunosupresiv a mechanizmus ich posobenia pouzivaju sa hlavne pri alogennych transplantaciach. Nevyhoda ze su imunosupresivne aj pre IS jedinca, cim lahsie ziskava infekciu. Mnozstvo imunosupresiv sa zameriava na spomalovanie proliferacie aktivnych lymfocytov, ale navyse spomaluju aj dalsie rychlo sa deliace bunky(epitelove bunky GITu, bunky kostnej drene). Pacienti na dlhotrvajucej terapii maju zvysene riziko ziskania tumoru, hypertenzie a metabolickeho ochorenia kosti. Mitoticke inhibitory narusajuce proliferaciut T-lymfocytov- Azathioprine(Imuran) posobi v S faze bunkoveho cyklu, inhibuje syntezu kyseliny inozinovej, ktora je prekurzorom kyseliny adenylovej a guanylovej v synteze purinov. Proliferacia B aj T-lymfocytov je vyrazne znizena, pouziva sa hned pred a po transplantacii. Cyklofosfamid- alkyluje DNA a tym narusa DNA retazec, cim posobi obzvlast na rychlo sa deliace bunky, podava sa v case transplantacie. Metotrexat- antagonista kyseliny folovej, cim blokuje syntezu purinov. Mitoticke inhibitory vyrazne posobia aj na ostatne dolezite rychlo sa deliace bunky v tele.

Protilatkova terapia na zredukovanie extravazacie leukocytov: prestup leukocytov mimo ciev je podstatou zapaloveho procesu. Protilatky proti adhezinom LFA-1, ICAM-1. Kortikosteroidy vyrazne protizapalove lieciva, vyvolavaju tvorbu inhibitora NF-kapaBeta. NF-kapaBeta podporuje tvorbu lymfocytov a cytokinov. Dalej inhibuju chemotaxiu, znizuju fagocytarnu a zabijaciu schopnost makrofagov a neutrofilov, znizuju expresiu MHC-2 a IL-2 makrofagmi, stabilizuju membrany lyzozomov, cim zabranuju uvolneniu destrukcnych enzymov. Patri tu napr. prednizolon, dexametazon, podavaju sa spolu s mitotickymi inhibitormi aby sa predislo akutnej rejekcii. Niektore metabolity hub posobia imunosupresivne: Cyklosporin A(CsA), FK506(takrolimus), rapamycin(sirolimus). CsA a FK506 maju rovnaky mechanizmus posobenia – inhibuju transkripciu genu pre IL-2 a vysokoafinitny receptor IL-2R. Rapamycin blokuje proliferaciu a diferenciaciu aktivovanych Th-lymfocytov v G1 faze bunkoveho cyklu. CsA je nefrotoxicky. FK506 a Rapamycin su 10 az 100 krat silnejsie ako CsA, preto sa podavaju v mensich davkach. Sposobuju oneskorenie rejekcie transplantatu. Oziarenie organov- pred transplantaciou sa ozaruju uzliny, slezina, tymus, cim sa dosiahne vyrazne znizenie lymfocytov a zarovne novovytvorene v kostnej dreni su tolerantnejsie na antigeny graftu. Specificka imunosupresivna terapia: v otazke 29.

28. Cytokiny v terapii chorob medzi cytokiny u ktorych sa ukazal antitumorova aktivita patria: IFN-alfa, beta, gama, IL-1, IL-2, IL-4, IL-5, IL-12, GM-CSF a TNF. Problemom tu zostava ze rozne kombimacie cytokinov(cytokinova siet) posobia v roznych kombinaciach rozne(supresivne alebo aktivacne). Dalsim problemom je lokalne podanie, pretoze systemove moze sposobit az ohrozenie zivota. Interferony: najviac preskumany je IFN-alfa. Denne injekcie IFN-alfa sposobili ciastocnu alebo uplnu regresiu viacerych tumorov. Vsetky tri zvysuju expresiu MHC-1, IFN-gama zvysuje expresiu navyse MHC-2 na makrofagoch. Inhibuju bunkove delenie normalnych aj nadorovych buniek. IFN-gama priamo alebo nepriamo zvysuje aktivitu TC-buniek, makrofagov a NK-buniek. TNF: TNF-alfa, beta maju priame toxicke ucinky na nadorove bunky, pricom neposkodzuju vlastne. TNF-alfa inhibuje angiogenezu nadorovych buniek cim ich zbavuje zivin a potrebnych latok. In vitro aktivovane LAK a TIL bunky: pri kultivacii lymfocytov vo vysokych koncentraciach IL-2 vznika velke mnozstvo aktivovanych lymfocytov, ktore su vysoko ucinne voci nadorovym bunkam, nazyvaju sa LAK-bunky(lymphokine activated killer cells). Pricom 90% LAK bunky tvoria NK-bunky, zvysok tvoria bunky s TCR-receptorom(t-lymfocyty). Pri podavani spat do jedinca sa podavaju s IL-2. Odobratim lymfocytov z nadoru a ich kultivaciou s IL-2 vznikaju TIL-bunky(tumor infiltrating lymphocytes). Maju vlastnosti podobne LAK bunkam, avsak maju vysoku ucinnost voci nadorom z ktorych boli odobrate a vyzaduju 100x nizsie koncentracie IL-2 ako LAK-bunky.

29. Monoklonove protilatky v liecbe chorob u ludi Specificka imunosupresivna terapia: Monoklonove protilatky- AntiCD3(ktory je sucastou TCR), sposobuje vyrazny ubytok maturovanych T-lymfocytov z cirkulacie(fagocytozou komplexu lymfocyt-monoklonova-protilatka). Anti-TAC- protilatky proti vysokoafinitnemu IL-2 receptoru,ktory sa nachadza len na aktivovanych T-lymfocytoch(tato metoda taktiez vedie k znizeniu cirkulujucich T-lymfocytov). Anti-CD4 protilatky, nesposobuju depleciu lymfocytov ale ich imunosupresiu. Protilatky proti povrchovym adhezivnym molekulam ICAM-1, LFA-1. Dalej sa pouzivaju monoklonove protilatky proti cytokinom: TNF-alfa, IFN-gama a IL-2. Blokovanie kostimulacnych signalov vyvola anergiu: kostimulacny signal predstavuje B7 molekula v membrane APC spojenim s CD28(exprimovane vo velkych mnozstvach na aktivovanych aj pokojovych T-lymfocytov, avsak vyrazne nizsia afinita k B7 ako CTLA-4) alebo CTLA-4(exprimovane len na aktivovanych T-lym., a vo velmi malych mnozstvach avsak podstatne vyssia afinita k B7 ako ma CD28) v membrane T-lymfocytu. Chybanie kostimulacneho signalu vyvola anergiu na dany antigen(neodpovedavost). 2. kostimulacny signal pre aktivaciu T-lymf. tvori par CD40(na APC) a CD40 ligand(CD40L alebo CD154), ktory je pritomny na T-lymf. Blokovanie B27 solubilnou formou CTLA-4 po transplantaci viedlo k vyraznemu oddialeniu rejekcie. Pokusy so solubilnym antigenom CTLA-4 alebo protilatkami proti CD40L, pri ich sucasnom pouzivani vyrazne predlzili cas zacatia rejekcie. Protinadorova terapia: Levy pouzil antiidyotypovu monoklonovu protilatku proti B-lymfomu(vsetky maju rovnaky idyotyp), 4 inekcie tychto protilatok kompletne vyliecili pacienta. Nevyhody: pre kazdeho pacienta robit specialne protilatky-velmi drahe. CD20 antigen sa vyskytuje na normalnych aj nadorovych B-lymfocytoch, a monoklonove protilatky proti nemu sa stali zaujmom studii. Mnoho nadorov produkuje zvysene mnozstvo mnohych receptorov pre rastove faktory, ktore sa stali cielom pokusov s antitumorovymi monoklonalnymi protilatkami. Napr. Herceptin, co je monoklonova protilatka proti rastovym faktorom HER2/Neu pouzivana pri liecbe karcinomu prsnika. Immunotoxin- na toxin(napr. Diftericky) je naviazana protilatka proti tumoru, nasledne je pohlteny do bunky endocytozou a zabija nadorovu bunku(nie zdrave).

30. Zistovanie imunitneho profilu jedinca: robia sa rozne testy na zistovanie stavu imunitneho systemu jedinca:

A: Pocet leukocytov(normalne 4-10x 10na9)

neutrofily(40-78% leukocytov, 1,2-7,8x10na9)
lymfocyty(14-49% leukocytov, 0,4-4,9x10na9)a)b-lymfocyty, IgG: 75%, 650-1600mg/dl lgM: 50-320mg/dl IgA: 65-415mg/dlb)t-lymfocyty CD4(0,4-1,2x10na9, 40-60%), CD8(15-20%, 0,15-0,6x10na9)c)nk-bunky
B: HIV testy:

1) HIV kultura

a) syncytia – test na pritomnost HIV v lymfocytoch

b)reverzna transkriptaza-rt(enzym v HIV)

2) p24 antigen, HIV pri pocte nad 100

3) beta-2-mikroglobulin, nachadza sa na vsetkych bunkach vratane CD4-lymfocytov, ako bunka zahynie dochadza k jeho uvolneniu do krvi, 0,9 – 3mg/l je normal

4) ine testy: a) kozny test pouzitim tetanoveho toxoidu – na dokaz funkcnej t-bunkovej imunity(AIDS negativ)

b) laboratorne testy – 1. tetanovy toxoid – na vzorke krvi sa zistuje reaktivnost t-bunkovej imunity(u zdravych jedincov t-lymfocyty zacnu proliferovat, u AIDS nie), 2. PHA – phytohemaglutinin – mitogen sposobujuci proliferaciu t-lymfocytov


laboratorne testy: a) kompletne krvne testy(diferencialne)1. pocet bielych krviniek a granulocytov(2.a)2. krvne dosticky muzi: 154 000 – 300 000 v 1 mikrolitri krvi, zeny: 162 000 – 380 000 v 1 mikrolitri krvi3. hemoglobin M: 12,7-16,7g/l, Z: 11,1 – 15g/l4. hematokrit M: 36,7-48,3%, F: 31,8-43,2%
4. pecenove testy:

AST: ženy 0,52 μkat/l, muži 0,68 μkat/l
ALT: ženy < 0,52 μkat/l, muži < 0,68 μkat/l
Celkový bilirubín: dospelí < 19 μmol/l
Konjugovaný bilirubín: dospelí < 5,1 μmol/l
alkalicka fosfataza (ALP): ženy 0,74 – 2,1mkat/l, muži 0,9 – 2,29mkat/l
5. Funkcne testy obliciek:

1. kreatinin: Z: 0.7-1/3 mg/dl M: 0.9-1.6 mg/dl

2. blood urea nitrogen(BUN): 8-22 mg/dl

6. Rozbor moča:

1. Proteinuria

dalsie testy: fagocytova aktivita(pocet fagocytov ktore pohltili MO): 77%+-9, fagocytovy index(priemerny pocet MO, ktore pohltil jeden fagocyt): 3,6+-0,8, cidna aktivita(pocet usmrtenych MO z ich celkoveho poctu): 25+-10%,

kat – katal, jednotka katalytickej aktivity enzymu

zdroj: Kuby Immunology (2002), Essentials of clinical immunology (1999)
admin
Site Admin
 
Posts: 37
Joined: Thu Oct 25, 2012 5:35 pm

Return to LFUK Bratislava

Who is online

Users browsing this forum: No registered users and 1 guest